14. októbra 2019

Annabelle/Lina Bengtsdotter (...ukážka z knihy...)


Minulý mesiac vydavateľstvo Cosmopolis - Grada prinieslo slovenským čitateľom knižný debut švédskej autorky Liny Bengtsdotter, ktorý nájdete pod názvom Annabelle. Ide o prvú časť z dilógie (druhý diel bol preložený a vydaný v Česku len nedávno a nesie názov V temnu - pevne verím, že i my sa ho dočkáme už čoskoro), ktorá v roku 2017 získala prestížne ocenenie (v Škandinávii považované za najväčšiu kultúrnu udalosť ↠Crimetime Specsawers Award (srdečne blahoželám Lina! 😊). Vôbec sa nečudujem, že očarila všetkých natoľko, aby si odniesla domov víťazstvo a k tomu titul "Debut roka 2017" 😍. Osobne ma knižné dielo Annabelle nesmierne nadchlo, a preto som nadšená z toho, že vám ho môžem tento týždeň predstaviť (bude aj recenzia + súťaž). Nuž a dnes začneme ukážkou z knihy (1.kapitola), ktorá vás dúfam aspoň trocha naláka...tak prajem príjemné čítanie!

Anotácia

↞↠
Uprostred Švédska na hranici krajov Västergötland a Värmland leží v hlbokých lesoch mestečko Gullspång. V jedno horúce leto odtiaľ zmizne sedemnásťročná Annabelle. Jej rodičia sa idú zblázniť od strachu. Miestna polícia je bezradná a organizácia Missing People ju bezvýsledne hľadá.
Na miesto činu sú vyslaní inšpektorka Charlie Lagerová a jej kolega. Charlie je skúsená policajtka a práca jej poskytuje upokojujúcu rutinu, ktorú jej chaotická duša potrebuje. Na tomto prípade pracovať nechce, ale nakoniec urobí to, čo vždy. Poslúchne rozkaz.
Charlie Lagerová sa vydá na cestu do minulosti. Musí sa vrátiť tam, odkiaľ odišla, keď mala štrnásť rokov, do detstva, ktorému sa zo všetkých síl snažila uniknúť. Len čo sa vráti, všetky jej spomienky ožijú. Spomienky na vtedajšie obmedzené možnosti a veľkú túžbu utiecť.
Spomienky na matku, ktorá predstavuje všetko, čoho sa Charlie bojí: alkoholizmus a chorobu.
Zatiaľ čo sa Charlie snaží nájsť stratenú Annabelle, odhaľuje desivé fakty zo svojej minulosti.
Musí čeliť aj svojej najhoršej spomienke – okamihu, keď nechala niekoho zomrieť. (zdroj)
↞↠

Ukážka z knihy (str. 9 - 17)

↞↠

Tej noci

Lúky prikryla hmla a v priekope pri poľnej ceste vyhrávali cvrčky. Okolo nej sa potácala dievčina. Medzi nohami ju pálilo, vytekala z nej akási tekutina. Vravela si, že by mala plakať, no žiadne slzy neprichádzali.
     Koľko je hodín? Jedenásť? Dvanásť? Z kabelky vylovila telefón. O chvíľu bude pol jednej. Mama sa zblázni. Odchytí si ju hneď vo dverách, schmatne ju za ramená a s krikom ňou zatrasie, kde bola tak dlho. Potom si všimne rany, krv, roztrhané šaty. Ako jej to len vysvetlí? Bola taká ponorená do svojich myšlienok, že si osobu pred sebou nevšimla, kým ich od seba nedelilo len zopár metrov. Najskôr vykríkla, ale keď zbadala známu tvár, s úľavou si vydýchla.
     „To si ty?“ zamrmlala. „Na smrť som sa vydesila.“

↞↠

1

Bol začiatok júna a v noci sa nikdy poriadne nezotmelo. Frederik Roos sedel v aute a pozeral na zahmlené lúky. Vedel, že tadiaľ vedie Annabellina skratka, že si vo vysokej tráve vyšliapala vlastné cestičky. Nora jej, samozrejme, zakázala tadiaľ v noci chodievať, on však vedel, že ju Annabelle nepočúva, a rozumel jej. Nora bola na neskoré príchody ako pes a každá minúta navyše sa hodila. Frederik dúfal, že Annabelle sa každú chvíľu objaví a v poli zbadá modré šaty z tenkej látky, ktoré chýbali v Norinej skrini. Nora urobila príšernú scénu, keď to zistila. Frederik sa na chvíľu zamyslel nad svojou ženou, nad jej búrlivým temperamentom a strachom. Vždy bola labilná a úzkostlivá. Keď sa zoznámili, skoro ho až fascinovalo, ako pri každej obyčajnej udalosti dokázala vymyslieť priam hororový scenár. S postupom času ho to však fascinovať prestalo a jej povaha ho začínala dráždiť. Teraz sedel v aute, znova vyslaný Norou, aby Annabelle vyzdvihol a priviezol domov. Cítil, že už to dlho nevydrží.
     Nemôžeme deti ochrániť pred všetkým, hovoril stále, aj keď vedel, že nič nedokáže Noru rozčúliť viac. To, že deti nemôžeme ochrániť pred všetkým, predsa neznamená, že by sme ich nemali chrániť pred tým, pred čím ich ochrániť dokážeme. Jediným problémom bolo, že mali odlišné názory na to, kde je tá hranica. Frederik by Annabelle dovolil, aby z návštev u priateľov chodila domov sama, pokojne aj uprostred noci. Nepáčilo sa mu ani to, že im Annabelle pri každej zmene plánu musí telefonovať, kde je. On si počas svojho dospievania chodil, kam sa mu zachcelo. Zbláznil by sa, keby ho niekto kontroloval tak, ako Nora kontroluje Annabelle. Nečudo, že sa Annabelle začala Noriným pravidlám vzpierať. Problémom nie je Annabellina prílišná voľnosť, ale Norina posadnutosť kontrolovať ju, pomyslel si Frederik.
     Budova bývalého obchodu stála na druhej strane mestečka. Dom bol prázdny už desiatky rokov a miestna mládež ho využívala na svoje večierky. Frederik vedel, že si veľa miestnych praje, aby sa tá barabizňa zbúrala. On sám podpísal jednu z petícií, ale skôr len tak, pre formu. Vedel, že jediným dôsledkom demolácie by bolo, že by sa mládež chodila baviť inde, najskôr niekde ďalej od centra.
     Zaparkoval pred hlavným vchodom. V jedinom zasklenom okne už celú večnosť viseli zažltnuté plagáty. Tlmené basy doliehali až k nemu do auta. Zdvihol telefón, aby zavolal Nore a spýtal sa, či Annabelle medzitým neprišla domov. Vôbec nemal chuť chodiť na párty pre tínedžerov, pokiaľ to nebude nevyhnutné. Práve vo chvíli, keď chcel vyťukať Norino číslo, mu zavolala. Je už na mieste?
     „Práve som prišiel.“
     „Je tam?“
     „Ešte som len vystúpil z auta.“
     „Tak bež predsa dovnútra!“
     „Veď už idem.“
    Zarastené záhony pozdĺž steny boli plné plechoviek od piva, cigaretových ohorkov a fliaš. Frederik prešiel hlavným vchodom a vstúpil do veľkej miestnosti, kde kedysi býval obchod. Do nosa mu udrel zápach opustenej budovy. Na chvíľu sa zastavil a prezeral si špinavú podlahu, pult so starou pokladňou a dlhé prázdne police na stenách. Hudba mu dunela nad hlavou. Pristúpil k dverám, ktoré – ako vedel – viedli do bytu nad obchodom. Zamknuté. Znova vyšiel von, obišiel budovu a zamieril k druhému vchodu. Na verande spal nejaký chlapec s rukou v nohaviciach. Frederik ho musel prekročiť, aby sa dostal k vstupným dverám.
     Na chodbe zachytil sladkastú vôňu. Vydal sa po dlhom točitom schodisku hore, odkiaľ sa šírila hudba.

Teplé šaty, husia koža, 
len šialenca vidieť možno… 
Osemsto stupňov, 
pokojne mi ver, pokojne mi ver. 

    Frederik skĺzol pohľadom dole práve včas, aby zistil, že ďalší schod chýba. Raz sa tu niekto prizabije, pomyslel si a niekoľkými poslednými krokmi vyšiel na poschodie.
     V kuchyni za stolom z tmavého dreva, na ktorom sa vŕšili popolníky, fľaše, plechovky a balíčky tabaku, sedeli dvaja chlapci. Jeden z nich držal v ruke malý nôž, ktorý prudkými pohybmi vrážal do dosky stola. Ich tváre boli Frederikovi povedomé, mená si však nedokázal vybaviť. Určite boli o niečo starší než Annabelle, inak by ich poznal. Ani jeden si ho nevšimol, kým nestál priamo pred nimi.
     „Zdravíčko!“ zakričal ten, čo bodal nožom do stola.
     Frederik si vzápätí uvedomil, že je to syn majiteľa továrne na výrobu preglejok. Svante Linder.
     „Poď si s nami vypiť!“ zavolal.
    „No netvár sa tak smutne,“ dodal, „máme tu hustú žúrku. Ostatní už vytuhli, ale my budeme šliapať až do rána.“
     „Už je ráno, Svante,“ zasmial sa chlapec vedľa neho. Prstami zaklopal na špinavý obrus. „Zdá sa mi, že slnko vôbec nezapadlo, kurva.“
     „Je tu Annabelle?“ opýtal sa Frederik.
     „Annabelle?“ obaja mládenci si vymenili pohľady.
     „Annabelle,“ zopakoval Frederik.
     Svante sa prežúvajúc tabak zaškeril a vyhlásil, že vedel, že Annabelle je na starších, ale že to nemusí tak preháňať. „Veď by si, doriti, mohol byť jej foter.“
    „Ja som jej foter,“ odsekol Frederik. Pristúpil bližšie k stolu a zrazu ucítil, že by tomu vyškerenému drzákovi s chuťou jednu vrazil.
     Mladíci naňho pozerali.
     „No, dopekla, tak to ma podrž,“ prehlásil Svante. „Tak ty si fakt jej foter.“ Prisunul k stolu voľnú stoličku a dodal, že sa fakt akože veľmi ospravedlňuje. Nemyslel tým… nechcel povedať… skrátka ho len nespoznal. Majú niečo vypité. „A v takom teple človeku poriadne vyschne v krku. Nalej mu niečo na pitie, Jonas,“ kývol Svante na chlapca, ktorý sedel oproti nemu. „Choď mu namiešať niečo poriadne silné. Tak zdvihni už predsa zadok Jonas!“
     „Nechcem nič,“ odmietol Frederik. „Chcem len vedieť, kde je moja dcéra. Videli ste ju?“
    „Bolo tu plno ľudí,“ zamyslel sa Svante. „Áno, bola to celkom divočina. Začalo sa to už o siedmej, preto už všetci vytuhli. Ale hej, bola tu, len myslím, že už odišla. Zopár ľudí tu ešte zostalo,“ ukázal na strop. „Na vašom mieste sa tu poobzerám! Je tu niekoľko poschodí!“ zavolal za Frederikom, ktorý vykročil ku schodom. „Prehľadajte to tu všade, ľudia si ľahnú, kde to na nich práve príde.“
    Čím vyššie Frederik išiel, tým hlasnejšie hudba hrala. Na ďalšom poschodí bola priestranná chodba. Pri stene stálo akvárium. Podišiel bližšie a všimol si, že vo vode plnej ohorkov pláva korytnačka. Čo je to za ľudí, že hádžu cigarety do akvária? pomyslel si.
     Vedľa chodby sa nachádzala obývačka a v nej pohovky s deravými plyšovými poťahmi zelenej farby. Na jednej z nich ležalo dievča s rozstrapatenými vlasmi. Frederik sa najskôr domnieval, že spí, ale keď podišiel bližšie, všimol si, že má úplne vytreštené oči.
     „Je ti dobre?“ opýtal sa.
    „Úplne skvelo,“ zašepkala, „ďakujem za opýtanie.“ Zrazu sa rozosmiala a začala mávať rukami. Frederik si pomyslel, že okrem alkoholu má v sebe aj niečo iné a že by možno mal zistiť, ako sa volá, a zaviesť ju domov. Rozhodol sa, že to urobí hneď, ako nájde Annabelle.

Zdochneme tu, zima ako blázon. 
Úbohé deti, hrejú sa mrazom. 

     Rádio stálo vo vedľajšej miestnosti. Hudba bola taká hlasná, že to trhalo uši. Frederikovi chvíľu trvalo, kým našiel koliesko hlasitosti, aby ju mohol stíšiť. Potom prechádzal ďalej po dome a postupne otváral všetky dvere, ale vo zvyšných izbách na poschodí nebol nikto. Vošiel do predsiene, odkiaľ viedlo hore ďalšie schodisko. Aká veľká je vlastne táto barabizňa? pomyslel si. Čo nemá konca? Hore sa nachádzalo dvojo dverí. Tie vľavo boli zamknuté, ale keď Frederik stlačil kľučku tých napravo, otvorili sa.
     Okno v izbe bolo otvorené a vo vetre povievala špinavá záclona. V strede izby stála posteľ a na nej sa pod dekou niečo rytmicky pohybovalo.
     „Annabelle?!“ zvolal Frederik. „Si to ty?“
    „Doriti!“ pri nohách postele vykúkal spod deky nejaký mladík. „Vypadni!“ vykríkol. „Si úchyl alebo čo? Vypadni!“
     „Hľadám svoju dcéru. Iba som sa chcel opýtať, či tu je Annabelle.“ Frederik pozorne sledoval, ako bude mladík na dcérino meno reagovať.
     „Nie. Nemám tušenie, kde je.“
     „A koho máš teda pod tou dekou?“
     „Rebecku,“ odpovedal mladík. „Ukáž sa mu.“
     „To som ja,“ vykukla Rebecka. „Neviem, kde je Annabelle. Vravela, že už ide domov.“
    „Myslel som si, že išla k tebe,“ odpovedal Frederik. „Nora mi tvrdila, že u vás budete pozerať film.“
     „To sme aj chceli,“ potvrdila Rebecka, „ale potom sa nám zmenili plány.“
     „Kedy odišla?“
    „To fakt neviem. Annabelle… bola… úplne na mol. Prepáčte!“ zvolala, keď Frederik vyšiel z izby. „Mala som ju odprevadiť domov, ale…“
     „Nie je tam, čo?“ zrazu sa za ním objavil Svante.
     „Nie. Rebecka mi to práve povedala.“
     „Tá to teda určite vie.“
     „Čo je za tými dverami?“ ukázal Frederik.
     „Tam nie je, to je tutovka.“
     „Ako si tým môžeš byť taký istý?“
     „To preto,“ vysvetlil Svante, „že kľúč od nich mám iba ja.“
     „V tom prípade ich môžeš odomknúť.“
     „Ja by som fakt rád. Ibaže som ho stratil. Včera mi niekde vypadol. Preto som si taký istý, že tam nikto nie je. Pozrite, chcete pomôcť s hľadaním? Máme tam dole moped, šliape ako švajčiarske hodinky, môžeme hneď vyraziť a…“
     Frederik sa Svantemu zadíval do veľkých očí. Bolo na nich niečo zvláštne. Pomyslel si, že toto nie je typ človeka, od ktorého by chcel, aby sa vydal Annabelle hľadať. V Svanteho súčasnom stave by to mohlo dokonca znamenať ohrozenie verejnosti.
     „No jasné, že vám pomôžeme hľadať,“ pokračoval Svante, „veď predsa… no… ako počul som, že nesmie byť vonku veľmi dlho a…“
     Frederik pozrel do jeho mladej tváre a pomyslel si, že to, čo počul v meste, je pravda – tento syn továrnika je nesympatický hajzlík.

Keď sa Frederik vrátil do auta, mal už tri zmeškané hovory od Nory. Zavolal jej späť v nádeji, že mu chce len oznámiť, že Annabelle je už doma, no podľa jej hlasu okamžite spoznal, že to tak nie je.
     „Si stále ešte v obchode?“ opýtala sa. A kým jej stihol odpovedať: „Bola tam?“
     „Nie,“ odvetil Frederik.
     „Nebola.“
     „Kde teda je?“
     „To neviem.“
     „Zájdi k Rebecke.“
     „Rebecka je v obchode,“ vysvetlil Frederik. „Upokoj sa,“ dodal, keď sa Nora rozplakala. „Určite je na ceste domov. Poobzerám sa po nej po ceste.“
     „Musíš ju priviesť domov,“ vzlykala Nora. „Dopekla, musíš ju okamžite priviesť domov, Frederik.“

↠↞

[Lina Bengstodotter (Annabelle); Cosmopolis - Grada (2019); ISBN: 978-80-271-0857-2; pevná väzba s prebalom (320 str.); ukážka z knihy (str. 9 - 17)]

↠↞

Lina Bengtsdotter sa narodila v roku 1977 vo švédskom meste Gullspång, do ktorého autorka zasadila aj svoje detektívne príbehy s hlavnou hrdinkou Charlie Lagerovou. Svoju spisovateľskú kariéru rozbehla, tak ako aj väčšina autorov, písaním poviedok, ktoré jej vyšli v novinách po celej Škandinávii. Lina vyučuje švédčinu a psychológiu a s rodinou žije blízko Štokholmu.
O autorke sa môžete niečo dozvedieť aj na tejto stránke TU  alebo kratučký medailónik nájdete na stránke Grady, konkrétne  TU .
↞↠
Veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Cosmopolis, ktoré je súčasťou nakladateľského domu Grada, za poskytnutie ukážky z knihy.
↞↠
P.S.: Už v stredu očakávajte na tento titul recenziu + v piatok si oň budete môcť dokonca aj zasúťažiť!
↞↠

6 komentárov:

  1. Moc pěkná recenze :) Knihu neznám, ale musím říct, že kniha vypadá jako vážně zajímavé čtení :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Recenziu ešte len chystám, ale som veľmi rada, že ukážka z knihy zaujala...je to úžasné čítanie! :)

      Odstrániť
  2. Tak to vypadá moc dobře. :) Ještě si počkám na recenzi a uvidím, zda knihu zkusím. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ach, kiežby som ťa nalákala :D U vás vyšla pod názvom Na okraji a máte toľké šťastie, že máte už aj druhý diel, V temnu...joj, my sa ešte naň načakáme, to je jasné, ale verím, že bude ^.^...

      Odstrániť
  3. Najprv som si prečítala Tvoju recenziu a až potom som sa prepracovala k tejto ukážke z knihy. Samozrejme, celá nedočkavá som sa ponorila do príbehu a po prečítaní prvého odseku mi prišlo zle.:D Pretože -nuž, možno sa mýlim- je jasné, čo sa Annabelle stalo na základe toho stručného opisu a takéto témy sú pre môj žalúdok neznesiteľné. Takú vlnu hnevu vo mne dokáže vyvolať iba máločo. Nakoniec som sa však cez to preniesla a dočítala aj zvyšok a teraz ma mrzí, že som sa nestihla zapojiť do súťaže. Každopádne, kniha sa jednoznačne ocitá v mojom hľadáčiku.:) Rada by som sa totiž dozvedela celú pravdu...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Zdieľam tvoje pocity; nanešťastie, ak by si knihu čítala, tak by ťa ešte nejeden raz navštívil spravodlivý hnev, ale aj smútok...ja som si aj poplakala, zhrozila sa, a rovnako mi prišlo zle. Ale sú autori, ktorí dokážu v tom zlom ponúknuť myšlienku, ktorá ti bude v hlave rezonovať ešte dlho. Dokážu to precítiť, akoby aj sami hľadali odpovede na to, čo sa v knihe stalo a prečo...jednoducho, tieto psychologické trilery majú dušu, hodnotu, myšlienku a emóciu a Annabelle od Liny Bengtsdotter nie je výnimkou. Nesmierne sa teším na pokračovanie, hádam sa k nám dostane čoskoro...a k tebe hádam táto knižka taktiež čím skôr zablúdi :)
      Maj sa krásne!

      Odstrániť