Vytúžený pokoj

Ako som spomínala, tento týždeň bude blog "zaspamovaný" mojimi poviedkami, s ktorými som sa zúčastnila literárnej súťaže 😉 Na dnes som zvolila tú kratšiu s názvom Vytúžený pokoj, ktorá má síce depresívnu tému, no nesie v sebe nádej 😊 Dúfam, že ak sa do nej začítate, tak sa vám bude páčiť. Druhú poviedku, Editu, zverejním asi už zajtra a bude rozdelená na štyri časti, keďže jej dĺžka je vskutku rozsiahla 😃 Tak, už nebudem zbytočne písať a prajem vám príjemné čítanie 😉
⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥
      Mesačný svit pohltili temné mračná až nastala úplná tma. V duchu si nadávala, že si nevzala poriadnu baterku a namiesto toho, takmer po slepiačky, blúdi lesom s malou kľúčenkou, ktorá vydáva mizerné svetlo. Nemala byť taká spontánna, no ak by nekonala okamžite, v tej danej chvíli, nikdy by nenabrala odvahu.
     Bola na mieste. Starý hnijúci zrub ju už vítal známym vrzgotom, ktorý prezrádzal jeho vysoký vek. Striaslo ju. Vedela, že sa rúti do nebezpečenstva, ale nebolo to práve to, čo chcela? Vystaviť sa riziku, nech je už všetkému koniec?
     Zhlboka sa nadýchla a vošla do útrob kedysi šťastím naplneného miesta. Poľutovaniahodným lúčom svetla preletela plesnivú miestnosť, aby sa presvedčila, že je naozaj sama a nebude mať spoločnosť v podobe opitého bezdomovca či zdrogovaného mladíka. Nik. Len ona, kúsok svetla a lesk ostrej ocele.  
     Skĺzla popri stene a sadla si tak na studenú, zablatenú dlážku. Netrápila ju špina, ani zápach, ktorý sa asi nikdy nedostane von cez otvor, ktorý kedysi slúžil ako okno. Sedela tam a zhlboka, roztrasene dýchala. Srdce začalo pumpovať ako o život. Aká irónia, zbytočná námaha. O svoj nepotrebný život už nemala záujem.
     Pevnejšie stisla rukoväť noža, aby sa toľko netriasla a zavrela oči. Nádych, výdych...teraz! Nie, zaváhala. Vzdychla a vlhkými očami si zahľadela na slabo osvetlené zápästie. Stačil by len rýchly, hlboký zárez a bolo by po všetkom. Jej úbohá existencia by zanikla, čo by nemalo žiaden následok na chode tohto príšerného sveta.
     Vždy jej vŕtalo hlavou, prečo sa vôbec narodila, z akého dôvodu, keď v ničom nie je ani trošinku osožná. A práve dnes mala narodeniny. Svoje 26. Ďalší výsmech do tváre. V deň, ktorý sa narodila, mala nakoniec aj zomrieť.
     Spomenula si na ňu len mama a telefónny operátor. Alebo skôr akýsi systém, ktorý vydedukoval, že ďalší zákazník, ktovie koľký z milióna, má narodeniny. Napísali jej to krásne, dokonca získala SMS aj volania zadarmo. Avšak malo to iba jeden háčik. Konečne dostane niečo zadarmo, no nemá to ako využiť. Dnes je skutočne deň plný irónie.
     Okruh jej priateľov tvorili len mama a sestra....a tým by sa aj mohol uzavrieť. Otec zomrel, k tomu sa nedá nič viac povedať. Len toľko, že sa cez túto stratu ani za 7 rokov nedokázala preniesť. Stratila svoje krídla.
     Vždy bola uzavretá, hanblivá a plachá, no po smrti jedného z rodičov sa tieto črty prehĺbili. Potrebovala skrýšu pred svetom a našla ju vo svojom vnútri.
     Mala problémy zamestnať sa, a keď sa tak už konečne stalo, ostala v práci najviac dva týždne. Bála sa ľudí a najmä žien. Ženské kolektívy sa premenili v čisté zlo. Pozerali na ňu ako na blázna, čudáka. Tichá, o nikom nič nevie, nič nepovie a nezapája sa do diskusií...nuž, pre ne to bola vskutku tragédia.
     Nakoniec skončila v automobilovom priemysle, za strojom. Strýko ju tam priviedol. Vraj je to dobrá a jednoduchá práca, ktorú určite zvládne. Nemohla cúvnuť.
     Dva týždne vystriedali dva roky. Od rána do večera v práci. Deň a noc už dávno nedávali zmysel, zliali sa do jedného.
     Brávala služby za kolegyne. Veď ona nemá záväzky, určite môže. Vtedy sa k nej správali milo až priam sladko alebo lepšie povedané, presladene. A z presladených vecí príde človeku zle.
     Si dobré, pracovité a tichučké dievča, hovorievali, no ona dobre vedela, čo sa šepká za jej chrbtom. Faloš ju bolela a nevedela na ňu nájsť žiaden liek.
     Chodila do práce a z práce. Ako duch, neviditeľná...úplne sa strácala. Ale aj tak si vyslúžila nové a nové kritiky od cudzích ľudí. Cudzích! Nechápala, prečo sa starajú. Nosila domov peniaze, veď to je to, čo od nej všetci chceli, no nie? A aj keď stále bývala v rodičovskom dome, mame pomáhala, starala sa a ide predsa o jej život. Len jej! Nudný, ničím nenaplnený, ale patril jej. Lež, tá prázdnota ju zabíjala omnoho skôr, ako to nakoniec chcela spraviť sama.
     Mama hovorievala, že čas všetky rany zahojí a život ju naučí ako má správne žiť. Netušila, kde takú hlúposť nabrala, lebo u nej sa nikdy žiadna zmena neprejavila. Vlastne áno, ale iba tá horšia.
     Raz mala chlapca. Pekného, urasteného, s ktorým zabudla na prázdno, ktoré sa stalo jej súčasťou. Cítila sa výnimočná, krásna a dokonca i šťastná, ale len do okamihu, kým jej nepovedal, že je koniec. Prečo? Vraj sa s ňou nudí. To veru žene s podkopaným sebavedomím veľmi nepomôže. Prepadla sa ešte hlbšie. A tak ostala uväznená v labyrinte sebaľútosti, smútku a  pocitu, že za nič nestojí.
     Ovanul ju chladný jesenný vietor, ktorý aspoň na chvíľu primäl mŕtve, zvráskavené listy, aby opäť ožili. Chvíľu ich držal v objatí, no boli priťažké, a tak so šuchotom znova padli na tmavú dlážku. Triasla sa na celom tele a dusila v sebe vzlyk. Nechce plakať, nemôže! Slzy všetko iba zhoršia. Konečne môže vziať život do vlastných rúk a nik jej do toho nemôže nič povedať. Konečne sa ho zbaví.
     Nádych, výdych...teraz! Nie, opätovne zaváhala a nôž jej vypadol z ruky. Akoby pribral na váhe. Nevládala. Naozaj je taká slabá, že si nedokáže zobrať svoj vlastný život?
     Kľúčenka zablikala raz, dvakrát až nakoniec vypovedala svoju službu. „Dočerta!“ ticho zakliala a roztrasenými rukami si hrabla do hustých, tmavých vlasov a vtedy...vtedy sa bolestne rozplakala.
     Ostala úplne sama. V tme, chlade, v smrade a špine ako nejaké túlavé, nikým nechcené zviera. Neschopná, hlúpa, naivná, tichá, nesamostatná...úplne nanič! Radšej to už ukonči, nech je od teba pokoj, sama si to chcela! Ozval sa temný hlas, ktorý počúvala roky, ale až teraz sa rozhodla, že ho predsa len poslúchne. On má pravdu, nie?
     Mračná, ktoré bránili mesiacu vidieť zem sa rozplynuli. Ostalo len čisté, trblietavé nebo sťa horský potôčik. Vietor sa vrátil a preletel jej tesne okolo slzami zmáčanej tváre. Akoby ju chcel osušiť, no takú moc nemal, tak aspoň odvial  pochmúrne myšlienky.
     Rozhliadla sa po miestnosti, ktorá zásluhou mesiaca ukázala svoju pravú tvár. Prišlo jej zle. Naozaj chcela skončiť takto? Ktovie, kedy by našli jej mŕtve telo nasiaknuté krvou, prevŕtané červami a obhryzené divými predátormi. Rozvzlykala sa pri tej odpornej myšlienke a zahľadela sa na nebo posiate miliónmi hviezd.
     „Ach, Bože, pomôž,“ takmer nečujne vyriekla skromnú modlitbu a nechala príliv sĺz, aby jej nanovo omyl tvár.
     Na Boha si už dlho nespomenula. Mala dosť problémov a zaťažovať nimi iných a hlavne Jeho jej prišlo sebecké, a tak to v sebe radšej dusila a dusila. Až nakoniec horúca para vyšla na povrch a popálila jej už tak dosť zranený život. Stačilo, povedala si, vzala nôž a utiekla sem. Na miesto, kde ich brával otec so sestrou, kde sa hrávali, stanovali, a kde pocítila nekonečnú lásku toho, kto sa taktiež podieľal na jej stvorení. Chcela sa s ním iba opäť objať.
     Skonči to už! Myšlienky sa vrátili a zrak jej upútal lesk striebristého ostria. Chrbtom ruky si utrela tvár a stále habkajúc, akoby neschopná nádychu, sa po ňom načiahla.
     Držala ho, aj keď chvejúc, no tento krát mu nedovolila spadnúť. Pozrela na pravé zápästie, ktoré vďaka mesačnému svitu dokonale videla. Postačí len jeden ťah a príde vytúžený pokoj.     Nádych, výdych...nie! Pokrútila hlavou a nôž od seba odhodila najväčšmi ako vládala.
     „Nemôžem,“ šepla a mysliac si, že už v sebe nemá slzy sa aj tak rozplakala. Tvár opuchnutú, červenú a skrivenú žiaľom ukryla do dlaní.
     Si zbabelec! Zvrieskol temný hlas, no tieto slová sa stali i jeho poslednými. Prehral. Áno, bola zbabelec, no nie preto, že si nedokázala vziať život, ale preto, že sa bála žiť. Bolo načase dospieť.
     Pomaly sa upokojila a započúvala sa do zvukov nočného lesa. „Odpusť mi, Bože,“  poslala tieto slová po vetre a vedela, že ešte dnes budú doručené. A vtedy pocítila svoj vytúžený pokoj. Nádych, výdych...nastal čas ísť, domov.

...by Mony

10 komentárov:

  1. Slzičky na kraji.:) Nádherná poviedka, veľmi krásna.♥ Naozaj neviem čo viac by som k tomu mohla napísať, slová sú tu úplne zbytočné. Buď sa nerozpíšem vôbec, alebo sa rozpíšem až príliš, keďže v tejto poviedke vidím samú seba a na túto tému by som sa vedela rozprávať veľmi dlho.:) Som rada, že si sa ich rozhodla zverejniť a už sa neviem dočkať tej ďalšej. Si nesmierne talentovaná a šikovná Mony, čokoľvek si zaumieniš, vždy to dotiahneš do úplnej dokonalosti a ešte ďalej a my ostatní nestíhame vyjsť z údivu.♥♥ Len tak ďalej.:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, Veronička, ty si poklad!!!♥♥♥ Mňa tvoje komentáre vždy tak veľmi potešia, povzbudia, či pobavia :D A teraz si ma dostala do pomykova...ďakujem krásne za také nádherné slová, ani neviem, čo ti napísať :))
      Veľmi sa teším z toho, že sa ti páčila, naozaj. A je to taký vždy zvláštny pocit, keď si niekto prečíta tvoju tvorbu a páči sa mu. Asi zlietnem od šťastia, opäť :D
      Táto téma sa dotýka aj mňa a do poviedky som vložila kus seba, čo trocha vydesilo aj mamu a začala sa o mňa báť (však ma pozná), no ubezpečila som ju, že by som ju tu samu nenechala a len som sa do hlavnej hrdinky vžila natoľko, že som chápala jej úmyslu ukončiť svoju pozemskú púť.
      Joj, kiežby som všetko, čo si zaumienim vždy dotiahla do konca :D Poväčšine sa stiahnem ako vyplašené mača, no naskytnú sa aj chvile, dni, kedy je zo mňa iný človek a jednoducho strach nemá prevahu :))
      Ešte raz, veľká vďaka, nesmierne si to vážim a skutočne si ma potešila, veľmi♥^.^♥
      Maj sa krásne ;))

      Odstrániť
  2. Tak toto bolo silné... ale som sa bála o hlavnú hrdinku! Nakoniec si ju však dotiahla ku krásnemu záveru a poznaniu. ♥ :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veď aj ja som sa o ňu bála, no nakoniec si zvolila správnu cestu a ako píšeš, našla poznanie, a tým svoj vytúžený pokoj ;)) Som na ňu hrdá♥

      Odstrániť
  3. Wááw Mony, píšeš krásne. Teda nieže by som to o Tebe už skôr nevedela, ale som poriadne prekvapená z teba. Aj celkovo z poviedky, že je taká pochmúrnejšia, ale veľmi sa mi páčia prirovnania a ako opisuješ situáciu. Kvetnato, ale nie moc obšírne. Si talent. Šikovná. :) Idem sa pustiť aj na Editu :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujém, veľmi si to vážim♥^.^♥ Dievčatá, vy ma úplne dostávate do rozpakov, ste zlaté♥ Čo by som ti k tomu ešte napísala, vážne neviem :D Ďakujem ešte raz, som veľmi rada, že sa ti páčila :))

      Odstrániť
  4. To je teda naozaj vydarená poviedka, Mony :) Nie že by som bola v ich čítaní nejaký expert, ale páči sa mi, že si príliš netlačila na pílu a používala svoj vlastný štýl :) Je vidieť, že si pri nej strávila istý čas a mne sa fakt páči, takže len tak ďalej ♥♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veľmi ti ďakujem Andy ♥^.^♥ Ach, dnes budem mať nádherný deň, ešte raz vďaka a teší ma, veľmi, že sa ti páčila...maj sa krásne ;))

      Odstrániť
  5. Ooo, to bolo dobré! Neviem, čo som čakala, ale toto ma milo prekvapilo. Tvoj opis prostredia mi úplne vybudoval tú scénu pred očami a úvahové časti sa mi tiež veľmi páčili - bolo ich dosť, vlastne na nich bola založená celá poviedka, ale vôbec mi to nevadilo a čítalo sa to super ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Júj, ďakujem, som veľmi rada, že sa páčila♥^.^♥ Osobne tiež veľmi nemusím úvahové časti a preto ma prekvapilo, že som sa na to sama dala :D No nakoniec z toho vznikla poviedka, ktorá prekvapila aj mňa samú a ktorá v sebe nesie kus zo mňa. Vlastne, keď to tak vezmem, je dosť osobná, ale z depresie sa musí človek jednoducho vypísať :D

      Odstrániť

Mony's bookshelf: read

In the Field of Grace
Harvest of Rubies
Perla v piesku
While We're Far Apart
Jonathan Livingston Seagull
Muž menom Ove
Kým hviezdy svietia
Jednou ano, dvakrát ne
Enderova hra
Selekcia
Skúška ohňom
Drozdajka
Hry o život
Smrteľný chaos
Rozvaliny Gorlanu
Korisť
Lov
Atramentové srdce
Oceán na konci ulice
Záhrobná kniha


Mony's favorite books »
© Mony, 2015-2017. Používa službu Blogger.