Len tak/05 (...a tak som sa zúčastnila literárnej súťaže...)

Vítam vás pri novom článku 😊 Jeho zameranie je tak trocha narcistické, ale hádam mi to odpustíte 😉 Chcela by som vám totižto rozpovedať, čo sa mi prihodilo minulý mesiac a hlavne priblížiť situácie, ktoré ma viedli k jednému z najšťastnejších dní môjho života. Na úvod sa vás však spýtam, či poznáte literárnu súťaž s názvom Jašíkové Kysuce? Áno? Skvelé, ale ak náhodou nie (čo bol aj môj prípad, a pritom som Kysučanka. Po prvýkrát som sa o tejto súťaži dozvedela pred dvoma rokmi...no comment 😐), tak vám prezradím, že  sa jedná o celoslovenskú literárnu súťaž, ktorá sa každoročne koná u nás na Kysuciach. Je venovaná mladým autorom do 35 rokov, ktorí doposiaľ knižne nepublikovali a môžu sa zapojiť najviac s dvoma svojimi súťažnými prácami. Nuž a isto tušíte, že túto súťaž nespomínam len tak, a preto, ak vás zaujíma, čo ma s ňou spája, budem rada, ak sa so mnou prostredníctvom slov vydáte do nie veľmi vzdialenej minulosti...

Všetko to začalo depresiou (mojou druhou zákernou príšerou). Bol krásny jesenný deň, čo som si však ani trocha nevychutnala, pretože ma postretla veľká zlosť. Obrovská! Hnevala som sa sama na seba a možno i vy poznáte, že podobne vypäté situácie dokážu človeka vyburcovať k činnosti. Vzala som pero a papier a začala písať.

Áno, je pravda, že slová na papier vkladám pomerne často, najmä vďaka recenziám, no tento prípad bol iný. Pustila som sa po dlhom čase tvoriť voľačo nové...čo som mnoho krát ani nedokončila a schovala do šuplíka v nádeji, že sa k tomu inokedy vrátim. V ten deň sa mi v myšlienkach rozohral príbeh, krátky, jednoduchý, tak trocha témovo ohraný, no cítila som, že ho musím zo svojich myšlienok vyloviť a dať mu čitateľnú podobu. A v tú chvíľu po dlhočizne dlhom čase som konečne napísala poviedku, s úvodom, stredom i záverom, s hlavou aj pätou. Bola tam a vďaka nej ma opustili všetky pochmúrne pocity (malá rada: kašlite na antidepresívna a podobnú chémiu, radšej sa z toho vypíšte!😁).

Nuž a aby aj tento príbeh mal správnu kompozíciu, so zápletkou aj rozuzlením, poviedka, ktorá v tú chvíľu vznikla sa stala mojim kľúčom k odvážnemu kroku. Rozhodla som sa, že sa spomínanej literárnej súťaže zúčastním aj ja sama. Páni, to sú mi veci! Z tej zlosti nielenže vznikla konečne (to slovíčko konečne je veľmi dôležité 😉) dokončená tvorba, ale navštívila ma i odvaha (ako vravím, atidepresíva sú nanič 😄). Povedala som si, že je načase konečne sa pohnúť z miesta a prekonať tú moju povahu. A tak som poviedku, alebo počkať...asi by som vám mala aspoň načrtnúť o čom vlastne bola. Príbeh je o dievčati, ktoré chce ukončiť svoju pozemskú púť. O tichom, nepochopenom, ktoré ma už všetkého a hlavne všetkých plné zuby...a to by aspoň pre malú predstavu stačilo, a preto sa teraz vráťme opäť ku mne (ako píšem, je to narcistický článok 😅).

Síce je pravda, že som bola odhodlaná prihlásiť sa do literárnej súťaže, no nemohla som tak učiniť bez názoru ďalšej osoby, teda mojej úprimnej poradkyne, sestry. Vždy mi pomáha s recenziami a podporuje ma vpísaní, preto som bez zaváhania šla za ňou, no napokon i tak s malou dušičkou čakala na jej verdikt. A doteraz si pamätám, čo mi po prečítaní poviedky povedala: „Hmm, čo spravíš s tými peniazmi, ktoré vyhráš?“ 😍 Ach, tak tomu sa hovoria povzbudivé slová

Avšak aj napriek dôvere mojej sestry voči mne na mňa doľahol predsa len strach (a odvaha je fuč). Čo ak to nemá zmysel? Veď i tak sa určite nejeden súťažiaci zapojí s podobnou tematikou (pre zaujímavosť, tých depresívnych bolo naozaj neúrekom). No sestra mi nedovolila vzdať sa, za čo jej môžem len a len ďakovať. Poviedku som sa nakoniec rozhodla dať prečítať aj mame a z jej úst taktiež zazneli slová chvály. Ale predsa len som s touto témou akosi nebola stotožnená. Nie je až príliš klišé? Mám porotkyne zaťažovať aj vlastnými myšlienkami? A čo ak na to vážne nemám?

Možno niekto čaká, že som to vzdala a moja dosť často negatívne naladená myseľ prevzala nad odhodlanosťou kontrolu. Lež, tentokrát (po prvýkrát v živote!) nemala prevahu. Do uzávierky súťaže ostávalo niečo vyše týždňa. Povedala som si, žeby som mohla skúsiť vytvoriť novú poviedku, veselšiu a hlavne odlišnú. A po dlhom dumaní a hľadaní iného riešenia, predsa len dačo prišlo. Niečo, čo som mala v hlave už poriadne dlho, len som to schovala do akéhosi pomyselného šuplíka v mojej mysli. No nastal čas otvoriť ho, vziať z neho myšlienku a utkať z nej celistvý obraz.

O tri dni som mala hotový nový príbeh, ktorý sa odohrával presne na desiatich normalizovaných stranách, čo je naozaj poriadna dĺžka (a hlavne limit, ktorý sa nesmel v súťaži presiahnuť...takže to bolo len tak-tak 😌). Tentokrát som doň vložila aj humor (teda, aspoň mne to pripadalo dôvtipné), veľa konverzácií a vsadila ho do prostredia domovu dôchodcov, kde je zachytený jeden deň jednej starej ženy menom Edita. Tento príbeh sa mi veľmi páčil a písala som ho s veľkou radosťou. Bavili ma konverzácie, vymýšľanie situácii a tvorenie postáv a naozaj mi prirástol k srdcu. A mojej sestre taktiež. Príbeh sa jej páčil väčšmi ako prvý a vkladala doň nádeje. No mama naše šťastné pocity až tak nezdieľala a väčšmi oceňovala  práve ten prvý. A čo teraz? Ktorý poslať? Počkať...nemôžu sa náhodou poslať až dve súťažné práce? Jop, je to tak...tak nad čím ešte váhaš Monika?

Deň pred ukončením súťaže (áno, na poslednú chvíľu...ako inak 😐), som opäť stratila svoje sebavedomie. Aj keď boli poviedky upravené, doladené (aj zásluhou mojej sestry) a mali vymyslené názvy (Vytúžený pokoj (téma: strata chuti do života) a Edita (téma: jeden deň v domove dôchodcov)) prestala som si veriť a chcela som sa vzdať, bez boja. Ale i v tomto zaúradovala moja sestrička, ktorá musela do mňa poriadne húsť, no vďaka nej som predsa len stlačila enter a poviedky vycestovali elektronickou poštou smerom k základni Jašíkových Kysúc.

Hotovo. Naozaj som to spravila! Stala som sa jednou zo súťažiacich autorov, čo bol vskutku nový a zaujímavý pocit. No ten, ktorý ma navštívil presne o mesiac od uzávierky súťaže, teda 15.11.2016, je neopísateľný. V tento deň som si v emailovej schránke našla predmet v znení Súťaž Jašíkové Kysuce 2016, ktorá bola zaslaná dvanástim ďalším osobám, kde ma čakal tento rozsudok:

Milí súťažiaci Jašíkových Kysúc,
                                                                                                                                                      
Odborná porota literárnej súťaže Jašíkove Kysuce 2016 vybrala Vašu poviedku na zverejnenie do zborníka súťažných prác a zároveň odporúčila pozvať Vás na slávnostné vyhodnotenie Jašíkových Kysúc, ktoré sa uskutoční v dňoch 1. - 2. decembra 2016 v Kysuckej knižnici v Čadci.
(...)
Tešíme sa na Vašu účasť a blahoželáme k Vášmu zaradeniu medzi finalistov 48. ročníka Jašíkových Kysúc.

Organizátori

Ne-ve-rím 😮 Správu som si čítala stále dookola a dookola a ich význam mi stále nechcel dávať zmysel. Nenastala chyba? Naozaj sa jedna z mojich poviedok prebojovala až do finále? Nemohla som tomu uveriť a neverila som tomu ani nasledujúce dni až po kým neprišiel prvý december, kedy som takmer dostala infarkt.

Pre súťažiacich sa v ten deň konal seminár, kde sa s nami porotkyne rozprávali o našej tvorbe, vytkli chyby, či naopak pochválili našu snahu (čo bolo vskutku veľmi príjemné 😊). Bála som sa toho dňa ako čert kríža, pretože som naozaj veľký introvert a spoločnosť ľudí je to posledné, čo by som vyhľadávala. Och, a komunikovať s nimi...pre mňa nočná mora! A preto som aj bola rada, že porotkyne sa zameriavali na všetkých, len na mňa nie. No pocit pokoja trval len dovtedy kým nezaznelo: „Je tu Mony?“ Až ma trhlo! Veď to som ja (pozn. súťažné práce som podpísala radšej pod pseudonymom Mony ako celým svojím menom....chápete, aspoň by som sa tak nestrápnila, ak by to bola čistá hrôza 😆).

Tak teda, zaznelo moje meno, ehm, teda prezývka, a mne úplne vyschlo v krku. Nesmelo som zdvihla ruku a čakala, ako sa situácia vyvinie. Nemali toho na srdci voči mne veľmi veľa, čo ma potešilo 😌 Povedali mi len, aby som sa vyvarovala takému fópa, ktoré nastalo v prvom odseku poviedky Vytúžený pokoj (aha, takže nakoniec postúpila ona? Páni!), pretože človek, ktorý chce spáchať samovraždu nemyslí na to, či má so sebou baterku, keďže smrtiaci nástroj má so sebou (to pochopíte, ak si prečítate  poviedku 😉), ale inak to bolo skutočne veľmi dobré (óóó, že veľmi dobré 😍) a aj Edita (😲....počkať, počula som dobre? Aj Edita?). Áno je to tak....postúpili mi obe poviedky!!!! No ja sa asi zbláznim od šťastia 😊

Dve hodiny semináru ubehli ako voda a ja som z neho odchádzala s dobrým pocitom, že budem mať určite čestné uznanie (pre lepšiu predstavivosť: udeľuje sa prvé miesto, teda hlavný víťaz Jašíkových Kysúc, potom sú tri prémie a ešte jedna cena Jozefa Hnitku, ale tá je len pre súťažiacich od 10 do 18 rokov, takže tá sa ma netýkala vôbec a nakoniec čestné uznania) pretože hodnotenia porotkýň sa prikláňali viac k iným autorom, no už len to slovo čestné...neznie nádherne? A taká čerešnička, bolo zapojených vyše 100 súťažných prác, čo slovu čestné dodáva ešte väčší šmrnc...a k tomu až za dve...júj, asi vzlietnem 😍

Na vyhodnotenie so mnou prišla sestra, ako moja podpora a vďaka nej som dokázala ako tak čeliť tréme a ignorovať búšenie srdca a trasúce sa ruky (v živote sa mi tak nechveli).
Program bol pekný. Spievala Katka Koščová, moderovala Gabriela Tomajková a víťazné poviedky mali čítať dvaja herci Eva Gašparová Mankovecká a Branislav BačVšetko prebiehalo v poriadku, ibaže môj vytúžený pokoj aj tak neprichádzal...a nemal prísť ešte veľmi dlho.

Po hudobnom vystúpení moderátorka vyhlásila, že pred vyhlásením víťazov sa porota rozhodla udeliť čestné uznania. Srdce sa rozbúšilo ešte rýchlejšie. Teraz príde tá chvíľa, vezmem si diplom, zborník prác a tréma nadobro zmizne.
Čestné uznania sa míňali a ešte stále som nezačula svoje meno, keď v tom...keď v tom sa minuli všetky. Všetky! Nie, nie, nie...žeby som sa prepočula? Vystrašene som pozrela na sestru, ktorá taktiež nechápala, čo sa to vlastne deje. Tým čestným uznaním som si bola na 100% istá ako aj tým, že určite nevyhrám. No ešte tu boli tri prémie...

Po vyhlásení prvej z nich sa mi žalúdok scvrkol asi na veľkosť zošúverenej slivky. Dôvodom bolo zistenie, že títo víťazi si musia sadnúť do kresla. Do toho oranžového kresla umiestneného vedľa moderátorky, čo značí iba jedno...rozhovor. Moje srdce už nebúši, ono tlčie nezastaviteľnou rýchlosťou a domáha sa vyslobodenia! Od kolapsu som nemala ďaleko...
Jeden z hercov prečítal víťaznú poviedku a víťaz prvej prémie si naozaj šiel sadnúť úplne dopredu. Moje ruky sa triasli ako osika a nepomáhala mi ani sestrina prítomnosť a jej tiché naznačovanie giest „prvej pomoci“ v stresových situáciách: nádych – výdych, nádych - výdych. Som v háji! 😭

Druhá prémia prešla rýchlo pretože autorka poviedky nebola prítomná z dôvodu choroby. A teraz to príde: „A tretiu prémiu za poviedky Vytúžený pokoj a Edita získava Mony, teda Monika....“ Ja budem plakať...ja...čo mám robiť...to ako vážne?
Ako zhypnotizovaná som pristúpila k predsedníčke poroty, ktorá mi venovala poriadne silný stisk, úsmev a slová, v ktorých zaznelo dobrá práca. O chvíľu na to, mi už rukou triasla riaditeľka knižnice a priala mi všetko dobré pri ďalšom tvorení. Som v siedmom nebi...ale i v tom spomínanom háji. Bože pomôž....

Nuž a ako to v šoku býva, človek si toho veľa nepamätá a ja na tom nie som inak. Jediné, čo mi z rozhovoru utkvelo v pamäti bol prekrásny pocit úľavy z toho, že som to  nakoniec vďaka Bohu zvládla a moje úplne posledné slová: „Naozaj som to nečakala a je to pre mňa skutočne veľká česť, ďakujem.“
No, kto by to bol už len čakal? Vedzte, že ja som tá posledná 😏

Som taká šťastná a nadšená a...sama neviem, toľko pocitov sa vo mne nahromadilo a jedným slovom sa nedajú opísať. Ale zotrvali vo mne veľmi dlho a budú doznievať ešte dlhšie...
Domov som si odniesla diplom, zborník prác, kde sú obe moje poviedky (to je taký zvláštny pocit, vidieť obe poviedky v tlačenej forme na stránkach, čierne na bielom...no krása) a finančnú odmenu, čo bola čerešnička na torte (a pred blížiacimi sa sviatkami sa veru hodili 😃).

Tak a myslím, že nadnes už toho bolo o mne dosť. Narcizmus sa odkladá a aj chvastanie 😏 Poviedky by som veľmi rada uverejnila aj na blog a síce sú dlhé (čo asi nejedného odradí od čítania), možno raz budete mať chuť sa do nich začítať 😉
Viem, že ma čaká ešte neskutočne dlhá cesta, čo sa písania týka, no táto skúsenosť ma tak naštartovala, že nastal čas konečne sa do tvorenia pustiť naplno a nevzdať to hneď pri prvej prekážke, či nástrahe zákernej príšery ako je lenivosť, či už tá depresia a podobne...
Lúčim sa s vami a mne neostáva nič iné, len sa ponoriť do vymýšľania a nasledovného písania nového príbehu  😊Majte sa krásne♥ a ak ste sa dostali až na koniec tohto článku a prečítali ste ho celý, tak vám skutočne ďakujem a hlavne gratulujem 😁 (to viete, ja sa zakaždým strašne rozpíšem 😅).

16 komentárov:

  1. Mony, krásný upřímný článek :) Pobavila jsem se a samozřejmě ti hrozně moc gratuluji, věřím, že to nebyl tvůj poslední úspěch a moc se těším, až jednou budu držet v rukách tvojí knihu ♥
    Měj se krásně

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ó, Hanka, ty si taká zlatá♥♥♥ Ďakujem krásne, nesmierne si to vážim ^.^ Tak si ma potešila, že ani neviem, čo ti napísať :D
      Ďakujem ešte raz a prajem ti nádherný deň ;))

      Odstrániť
  2. Gratulujem!!! ♥♥♥
    No, a teraz, keď si začala písať, už sa to bude len zlepšovať a zlepšovať s každou ďalšou poviedkou, len sa netreba báť, ale písať, čo ti napadne a prijímať na to názory iných - nie len tie kritické, ale aj tie dobré, lebo tie vedia človeka neskutočne nakopnúť! A teraz s touto prémiou už nemusíš byť až taká skromná, pretože máš z viacerých zdrojov potvrdené, že písanie nie je úplne márne :D
    Ale celkom sa stotožňujem s tým dobrým pocitom, ja som to zažila asi pred týždňom alebo dvoma, keď som napísala poviedku do súťaže (Práva detí očami detí, inak o Jánošíkových Kysuciach som v živote nepočula a to do súťaží píšem už roky!), hrozne som si ňou nebola istá, ale učiteľka, ktorej som ju poslala, a ktorá moje písanie už pozná, mi povedala, že podľa nej to je môj doterajší top ♥ Dnes sme to posielali, tak som zvedavá, či sa vôbec nejako umiestnim, ale je mi to v podstate jedno, lebo mi úplne stačí chvála učiteľky a fakt, že aj kamarátom, čo to čítali, sa to páčilo :D
    A z pár súťaží, na ktorých som bola, poznám aj ten pocit, keď si človek myslí, že by mohol aspoň čestné uznanie dostať, a ono nič, potom je ako na ihlách až po druhé miesto, keď definitívne rezignuje. Len občas sa podarí prvé, a to je vtedy infarktový stav :D
    Poviedky by som si určite rada prečítala, i keď teda 10 strán je naozaj veľa, u mňa je mega dlhá poviedka tak na 6 :D
    Ešte raz gratulujem a teším sa s tebou ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Júj, ďakujem♥♥♥
      Ďakujem za povzbudivé slová a rady ^.^ Veru, teraz musím už iba písať a písať, no pri tých mojich zákerných príšerách to často nejde :D
      Tak to držím všetky palce, čo mám aby ti to dobre dopadlo ;)) Podľa mňa píšeš krásne a tvoju tvorbu si vždy rada prečítam ♥ A potom dúfam, že sa o poviedku podelíš aj na blogu. I keď som čítala, že sama nevieš ako ďalej s blogom, dúfam, že s ním neprestaneš úplne...to by bola škoda :´(
      Poviedky pridám asi behom budúceho týždňa a Editu mám v pláne rozdeliť na štyri časti (aspoň nebude na blogu pusto :D).
      Aj ja ešte raz z celého srdiečka ďakujem za tvoj krásny, úprimný a povzbudivý komentár♥♥♥ Nesmierne si to vážim. Maj sa krásne ;))

      Odstrániť
    2. Nezabudni si najmä zapisovať nápady, lebo ja som tak zabudla už na kopu možných poviedok :D I keď teda, zase tak často mi nič nenapadá a zistila som, že neviem písať bez témy :D
      Joj, aj ja ďakujem ♥ Vynasnažím sa pridať aspoň niečo sem-tam, možno sa podarí už tento víkend :) Je veľmi neskoro na článok o Vianociach? :D :D A poviedku určite pridám, keď už bude po všetkom ^.^ Inak, skvelá stratégia, nič nevykúzli pravidelnosť článkov tak, ako poviedka na pokračovanie! :D
      Peknú sobotu ♥

      Odstrániť
    3. Presne to mi prízvukovala aj sestra :D Zapisovať nápady a všetko možné, čo sa môže hodiť. Inak sa hnevám sama na seba, že som to nerobila skôr, pretože ako aj ty píšeš, mnoho som toho zabudla -_- Takže aspoň poučenie do budúcna :)
      Vianoce má každý rád a spomienka na ne len vykúzli úsmev a krásny pocit, takže určite nie je neskoro ;)) A to si ma potešila, budem na ňu netrpezlivo čakať ^.^
      A ďakujem ;)

      Odstrániť
  3. Monyyy, to je ale úžasná správa, srdečne gratulujem!♥♥ Som rada, že si sa aj napriek pochybnostiam nakoniec odhodlala a poviedky odoslala. A tiež vďaka Bohu za Tvoju sestru a mamku a ich oporu, ktorá v tomto prípade taktiež zohrala podstatnú rolu. Viem sa vcítiť do Tvojej kože, keďže mám rovnakú povahu a na podobné situácie reagujem rovnako. Človek musí vynaložiť neskutočnú silu na to aby sa prekonal a spravil niečo, čo je proti vôli a bežným, zaužívaným pravidlám. Takže máš môj obdiv, zvládla si to bravúrne. Poviedky si veľmi rada prečítam, ak sa ich niekedy rozhodneš zverejniť.:) Ešte raz gratulujem a určite v tom pokračuj aj naďalej. Veľa šťastia a krásny zvyšok dňa.;)♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jéj, ďakujem krásne, Veronika♥♥♥
      Tak to máš pravdu, bez nich by som do toho veru nešla :D A presne, vybočiť z tej cesty, ktorou kráčam, spraviť nový krok mi robí veľké problémy a som rada, že ma chápeš :) No zakaždým ma prekvapí, aký je to zvláštny a pozitívny pocit prekonať vlastnú povahu...len tá odvaha a sebavedomie sa často strácajú, inak by som vybočila z tej cesty už dávno :D
      Ďakujem ešte raz, veľmi si to vážim a poviedky určite pridám...a hádam tá dĺžka veľmi neodradí :D Aj ty sa maj krásne ;)) Prajem ti pekný víkend...

      Odstrániť
  4. Jeminko, no to ti naozaj zo srdca prajem. Ak sa k poviedkam dostanem určite si ich rada prečítam. Viem presne o čom hovoríš, pretože mne presne v mojich problematických obdobiach s najväčšími depresiami a obavami pomáhalo a pomáha písanie. I keď som už nejaké spisovateľské ambície zavesila na klinec, keďže vydavateľstvá a poviedkové súťaže sa vyjadrili jasne. Tak sa realizujem aspoň na svojom blogu :-)
    No držím ti palce nech ťa to teda riadne nakopne a budeš písať ďalej :-).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti krásne ♥♥♥
      Určite si neber vyjadrenia vydavateľstiev a súťaží príliš osobne, pretože, za prvé, v našej krajine je veľmi ťažké preraziť s písanou tvorbou a za druhé, súťaže síce hodnotí odborná porota, ale tú tvoria ľudia a tí zvyknú skĺzať k subjektívnosti. :) A taktiež je dobré pozrieť sa na mnohých úspešných spisovateľov, ktorých počiatočný neúspech je možno aj rovnako veľký ako ich terajší úspech. Totižto ak si presvedčená o kvalite svojho diela, určite sa nesmieš nechať presvedčiť negatívnou odozvou svojho okolia, pretože to možno iba nie je správne publikum. Kritiku treba určite prijať, no ani tá nemusí byť vždy opodstatnená. Avšak, najhlavnejšia pri písaní je radosť, ktorú so sebou prináša a tá je cennejšia než všetky peniaze sveta.
      Ešte raz ti ďakujem za tvoje pozitívne slová a taktiež ťa chcem povzbudiť k tvorbe. Maj sa krásne :)

      Odstrániť
  5. Wauuuu, Mony, tak to sa pripájam ku gratuláciám teda! :) Nikdy som nepochybovala , že si šikuľka, ale toto je fakt úžasná správa! ♥♥♥ Verím, že to muselo byť teba mega stresujúce, ja viem byť v takýchto situáciách na tom veľmi podobne, ale ten pocit musel byť vážne neopísateľný a som fakt rada, že sa to podarilo práve teba a dúfam, že ťa to nakopne k budúcej literárnej tvorbe, ktorú si s radosťou prečítam :)))
    Dúfam, že sa ti bude len dariť a prajem ti ešte veľa takýchto krásnych zážitkov ♥♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Andy, ďakujém krásne ♥^.^♥ Vážim so to♥ Ach, ako som písala, taký stres som ešte nikdy nezažila...dokonca ani pred maturitou :D Ale ten pocit, keď oznámili tretiu prémiu bol skutočne dokonalý a neopísateľný :D
      Ďakujem ešte raz z celého srdiečka za povzbudzujúce a nádherné slová, prajem ti krásny deň ;))

      Odstrániť
  6. Tak to je teda niečo! Wau, úžasné ♥ si odvážne dievča, že si to všetko zvládla. Úplne chápem tvoje pocity trémy, joj, ešteže máš takých skvelých blízkych, ktorí ti pomohli a podržali ťa. :) Máš nádherný zážitok a úspech, ku ktorému ti zo srdca blahoželám ♥ vďaka, že si sa so svojou radosťou podelila a teším sa na tvoje poviedky. :) ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne, Aly♥♥♥ Mám skvelých ľudí okolo seba a bez nich by to vážne nešlo :)
      Veru, zážitok na celý život :D Ktovie, či ešte niekedy podobný pribudne ;)
      Ďakuje ešte raz a prajem ti nádherný deň♥

      Odstrániť
  7. Gratulujem, veľmi som ti to priala už na začiatku ako som to začala čítať. Jáj chúďa moje, ty sa ustresuješ, ale úplne to chápem, lebo som rovnaká. Ale naučila som sa s tým žiť, lebo na vysokej škole som to prosto nejak musela prekonať. Ale úplne si prechádzam tým istým a najradšej by som sa niekde zavrela a "dajte mi všetci pokoj". Ale takto sa sny nedosiahnu predsa! Snívam o mnohom a neviem ich realizovať, pretože nemám odvahu, ale postupne s Božou pomocou to ide. A je krásne ako Nám pomáha. Má aj s tebou plán a to čo robíš nerobíš nadarmo. Držím palce :)
    PS: Mne sa prihodilo, že som vyhrala prvé miesto vo fotografickej súťaži. Vyhrala som luk a mám pocit že si to vôbec nezaslúžim. Ale tiež som sa veľmi potešila a neverila som tomu. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jéj, ďakujem krásne Zuzka♥♥♥
      Ani nevrav, ja sa stresujem asi už zo všetkého :D No ako píšeš, musela si to prekonať ty a musím aj ja a nebrať všetko tak vážne. No najmä nájsť v sebe odvahu, tá mi chýba asi najväčšmi. Ale pekne si to napísala, s Božou pomocou to ide a je krásne ako pri nás stojí a vedia nás cestou, ktorú si pre nás vyvolil. Avšak, tiež to nie je najľahšie, veriť mu celým srdcom, no ako píšem, hlavne nájsť tú odvahu a nebáť sa :))
      Júj, tak to sa musíš pochváliť aj na blogu! Tú fotku by som veľmi rada videla a ten pocit poznám. Taktiež som necítila, žeby som si tú tretiu prémiu zaslúžila a predsa. Zuzka, ty to máš jednoducho v sebe. Ten cit pre umenie, čoho sú svedkom aj tvoje nádherné maľby a ešte čo všetko dokážeš s tými šikovnými prstami! No krása :) Aj ja ti držím palce, aby sa ti splnili sny a aby sme tie naše povahy prekonali a konečne tým zborili naše prekážky :)) Ďakujem ešte raz za nádherný komentár, veľmi si to vážim, maj sa krásne ^.^

      Odstrániť

© Mony, 2015-2017. Používa službu Blogger.

Mony's bookshelf: read

In the Field of Grace
Harvest of Rubies
Perla v piesku
While We're Far Apart
Jonathan Livingston Seagull
Muž menom Ove
Kým hviezdy svietia
Jednou ano, dvakrát ne
Enderova hra
Selekcia
Skúška ohňom
Drozdajka
Hry o život
Smrteľný chaos
Rozvaliny Gorlanu
Korisť
Lov
Atramentové srdce
Oceán na konci ulice
Záhrobná kniha


Mony's favorite books »