29. januára 2017

Edita (4.časť)

Predchádzajúcu časť nájdete TU
⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥
     Edita sa pomaličky vybrala do svojej izby, tentokrát však bez pána Kaselského, ktorý sa rozhodol ešte navštíviť svojho dobrého priateľa z prvého poschodia. Výťah s trhnutím zastal na treťom poschodí a odtiaľ už len zabočila do ľava, smerujúc k svojej malej izbe. Ako tak kráčala s paličkou v ruke, začula žalostné vzlyky. Najsamprv si pomyslela, že je už naozaj stará a má halucinácie, no vzlyky neutíchali, a tak sa vybrala za ich zdrojom. Prichádzali spoza dverí, kde sa nachádzali pomôcky pre upratovačky. Chvíľu zaváhala, ale nakoniec pootvorila dvere a nesmelo nakukla do slabo osvietenej miestnosti.
     Mladé dievča sa strhlo a takmer vyskočilo až na vrchol police plnej všakovakých nádobiek. Joj, neboj sa moja. Zas až také strašidlo nie som, s úsmevom na perách sa dievčine prihovorila stará žena.
     Pre-prepáčte, neschopná poriadneho nádychu prehovorila dievčina. Ja...ja s-som si myslela, že, že ste B-B... Nemusela ani dopovedať, Edita sa chytila slova. Braňová, všakže? Mladá žena roztrasene prikývla.
     Edite sa v mysli zjavila spomienka na rozzúrenú opatrovateľku, ktorá mala v pláne Betke poriadne vynadať. Och, chúďa.
     Poď, natiahla k nej zvráskavenú ruku, potrebujem pomôcť upratať skriňu, aj tak som ťa mala v pláne vyhľadať. Dievča si opakom dlane zotrelo stopy sĺz a chytila sa ponúkanej pomoci.

     To vieš moja, už som stará a poriadne stuhnutá, takže sama by som to nezvládla, zachichotala sa a bola rada, že sa Betka už upokojila a svojou precíznosťou začala dávať do poriadku neporiadok, ktorý vznikol jej vlastným pričinením.
    Ak chceš, môžeš sa vyrozprávať. Verím, že ti tá harpia dala poriadne do tela. Betka sa smutne zasmiala a pozrela do tváre svojej záchrankyne. Myslím, že mám výpoveď. Presne taká veta sa dala očakávať.
    Ale, čoby. Tá babizňa len šteká a straší a asi jej to robí dobre, ktovie. A prečo by si mala mať výpoveď?
     Dievča si vzdychlo. Viete, zaslúžim si ju. Mohla som niekoho zabiť.
     A to už ako?
    Lebo som poplietla lieky na sedmičke. Som tu prvý deň a nik mi nič nepovie a tá Braňová už od rána na mňa iba vrčí a ďalšie opatrovateľky sa stále niekam strácajú. Dala mi rozniesť lieky, vraj aspoň to zvládnem, a keď som jej povedala, že lieky má predsa roznášať sestra nadala mi do...ehm, to je jedno. A tak som šla a aj mi to celkom šlo, no práve na sedmičke sa to celé pokazilo. Pani Jurášková sa sťažovala, že ju bolia nohy, nech jej dám niečo od bolesti a pani Jalková zas, že potrebuje niečo na ukľudnenie, pretože ju Jurášková niečím nahnevala a začali sa hádať. Prišla Braňová, že čo sa deje a nech tam nestojím ako trúba a donesiem tie lieky, čo chcú. A ja som úplne mimo zo všetkého namiesto liekov od bolesti vzala lieky na spanie a na upokojonie zas lieky proti bolesti. A preto Jurášková momentálne spí ako malé dieťa. Edita sa začala smiať, začo si vyslúžila nechápavý pohľad.
     Čo je na tom také smiešne? začudovane sa spýtala Betka, celá červená.
     Och, dušička moja a to je všetko? Prikývla, na čo sa začala smiať ešte väčšmi.
    Tichšie, lebo ju zobudíte, jemne napomenula starú ženu a pozrela sa na spiacu spolubývajúcu. Edita len mávla rukou. Neboj sa, tá spí ako drevo alebo lepšie ako Šípková Ruženka. Tak ju tu voláme, lebo len spí a spí. Vraj sa nažila už dosť, teraz chce už iba spať, čo je jej záľuba a druhou je vyháňanie duchov. Betka na ňu nechápavo pozerala.
     Neboj sa, naučíš sa a pomaly spoznáš všetkých v tomto dome a zistíš, že tie dve, Jalková aj Jurášková sú čisté hypochonderky, a keď jednu niečo bolí a vyspí sa z bolesti a tá druhá sa chce ukľudniť, no namiesto toho ju nič nebolí, kde je problém? Ničoho sa ty neboj, takéto kiksy sa stanú a tá despotická nadriadená ich spravila neúrekom.
     Dievča ožilo. Vážne?
    Veru, vážne. Veď ju museli predeliť sem, pretože sa neľudsky správala k tým úbohým imobilným tam dole a len im spôsobovala tou drsnou rukou nové modriny a zväčšovala preležaniny. Tá už narobila zla a stále sa tu drží ako odporný kliešť.
    A ako to viete? S veľkými očami, plnými nádeje, že výpoveď predsa len ešte nedostane, upierala zrak na tvár milej starej ženy.
     Joj, zlatíčko, toto je domov dôchodcov plný starých ľudí a zamestnancov tvorených z ukecaných žien, tu sa nič neutají. Usmiala sa a Betke akoby padol kameň zo srdca. Predsa len nebola až taká neschopná.
     Beta, kde si? začuli hulákanie z chodby až ich obe trhlo.
    Bože, tá zas ziape. Poď, nech nemáš zle. Neboj, vysekám ťa z toho. Edita na ňu sprisahanecky žmurkla a Betka uškŕňajúc, prikývla. Oblečenie, ktoré držala v náručí sa stratilo v útrobách drevenej skrine a pristúpila k dverám. Edita jej naznačila ukazovákom na perách, aby mlčala a vyčkávala tú správnu chvíľu. Dych Braňovej sa blížil. Teraz!
     Ďakujem ti dušička moja, bez teba by som to naozaj nezvládla, zvýšila hlas a pootvorila dvere. Teraz už choď, aby ťa náhodou tá buldočica nepohrýzla.
    Počula som vás! jedovato zahlásila Braňová, ktorá zastala len kúsok odo dverí s tvárou červenou ako paradajka, s rukami prekríženými cez prsia a pohľadom, ktorý by vraždil.
    Edita sa len usmiala a pokojne jej oznámila: Tak to som skutočne rada. Braňová takmer vyskočila z kože, no ani nemukla.
     Spravím vám kávu, prehlušila napätie Betka a vtedy sa Edita dočkala jej prekrásneho úsmevu.

     Pochlipkávajúc si z chutne spravenej kávy sedela opäť za rokmi poznačenom stole, no chlad aj mrzutosť už dávno vyleteli von z izbietky. Očkom zablúdila k strašidelným hodinám, ktoré nebezpečne ukazovali príchod času, kedy sa zobudí jej spolubývajúca, Šípková Ruženka. Vedela, že o chvíľu bude musieť odísť k pánu Kaselskému a odtiaľ k pánovi Seleckému, ktorý ich už aj spoločne so svojou manželkou Máriou budú čakať s kartami na stole. Nakoniec to nebude až taký zlý deň, pomyslela si a s úsmevom na tvári sa zahľadela cez okno na tmavé oblaky, spoza ktorých sa začali predierať slnečné lúče.

Koniec 😊
(...by Mony)

8 komentárov:

  1. ♥♥♥
    Nádhera, Mony.Táto poviedka sa mi snáď páčila ešte viac, ako tá predošlá a to je už fakt čo povedať ;) Veľmi ma očarili postavy a tie ich rozhovory, lebo zastávam názor, že dialógy sú pre akýkoľvek príbeh veľmi dôležité a ty si v nich vykreslila postavy veľmi realisticky a Editu aj s krásnou dávkou optimizmu,na čo je v dnešnej dobe dobre poukázať, keď vidíme na druhej strane tie hundrajúce babky, ktoré večne len ohovárajú koho môžu ;)
    Ďakujem/e ti za krásnu poviedku a verím, že sa ti v tejto spisovateľskej profesii bude dariť aj naďalej ;) ♥♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ó, ďakujém krásne♥♥♥ Aj ja ju mám radšej. Ako, aj tá prvá si ma získala, no predsa len, táto je iná a písanie som si vážne užila. Hlavne tie konverzácie :D Srandou je, že som vážne tichý človek a konverzácia v reálnom živote mi pri neznámych ľuďoch robí veľký problém. No keď píšem, tak som až príliš ukecaná :D A asi to bude tým, že tie postavy ku mne hovoria a sú mi ako starí známi :)) A taká som rada, že si ťa Editka získala♥
      Ešte raz veľká vďaka, veľmi si to vážim a sama som zvedavá, či sa mi podarí ešte niečo napísať. To vieš, tá lenivosť stále útočí :D Maj sa krásne ;))

      Odstrániť
  2. Jeeej to je také milé 💝 všetko na seba pekne nadväzuje a plynie jedna radosť... Číta sa to úplne samo😊
    PS: aj pokračovanie by som uvítala... pán Kaselský je hviezda 😀
    Len tak ďalej a gratulujem k oceneniu 😉

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Júj, Cloe, kde si bola? Už dlhočízne dlho žiaden príspevok, som sa bála, že si nám odišla z blogosféry...hádam sa opäť vrátiš♥^.^♥
      A ďakujem krásne♥♥♥ Veľmi si ma potešila a som nesmierne rada, že sa ti poviedka taktiež páčila :D Á, pána Kaselského som si taktiež obľúbila, ten sa veru nestratí...a ktovie, možno sa raz k tomu pokračovaniu dokopem, lebo myšlienka by aj bola :D
      Ešte raz velikánska vďaka, skutočne si ma potešila♥ Prajem ti krásny víkend ;))

      Odstrániť
  3. Nádherná poviedka Mony, naozaj.♥:) Budem sa síce opakovať, ale nič iné mi neostáva, pretože si stojím za tým, čo som povedala už pri predchádzajúcej časti: vyšperkované prostredie, postavy, vzájomné vzťahy a teraz môžem spokojne dodať, že vlastne takýto je aj celý príbeh. Všetko pekne zapadá a opäť sme sa dočkali šťastného konca.:) Veľmi milá poviedka, dúfam, že v tvorbe budeš pokračovať aj naďalej pretože talent jednoznačne máš a ako sa zvykne hovoriť, 'practise makes perfect' (som si istá, že to má aj slovenskú verziu, no môj mozog mi ju odmieta sprostredkovať, tak snáď sa to dá pochopiť aj takto :D). Teším sa teda na ďalšie články a ďakujem, že si sa tieto poviedky rozhodla zdieľať s nami, s čitateľmi.♥ Deň je hneď krajší.;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujém!!!♥^.^♥ Joj, tak si ma potešila, ani si nevieš predstaviť ako♥ Veľmi sa teším z toho, že sa ti poviedka páčila. A neznášam smutné konce, takže taký sa v mojej tvorbe asi nikdy nevyskytne. Aspoň knižný hrdinovia nech majú svoje šťastie :))A myslím, že tá fráza znamená: Cvičenie robí majstra...a to je veľká pravda :)
      Ešte raz preveliká vďaka, vážim si to♥ A ja mám hneď deň krajší vďaka tvojmu, Cloinmu a aj Andrejkinmu komentáru...ďakujem dievčence♥♥♥

      Odstrániť
  4. Ako dievčatá predo mnou, aj ja musím opäť pochváliť dialógy! Celá poviedka sa mi páčila a na písanie určite máš, tak len píš ďalej, koľko môžeš :) Chýb tam bolo len máličko, občas nejaká čiarka či medzera navyše ("doľava" a "tentokrát" sa píše spolu :)), no nič, čo by nejako rušilo, čiže super!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ó, ďakujem krásne♥^.^♥ Mňa písanie dialógov na tom všetkom baví úplne najviac a to vôbec nie som zhovorčivá osoba :D
      Ach, ja som túto poviedku čítala možno aj 20-krát kým som bola so všetkým spokojná a dúfala som, že aj chyby som odstránila :D No súhlasím, chybičky sa ešte našli a že som ich po sebe aj ja sama našla dosť :D
      Ďakujem ešte raz veľmi pekne a nesmierne si vážim všetky tvoje názory a komentáre...ĎAKUJEM♥♥♥

      Odstrániť