Edita (3.časť)

Predchádzajúcu časť nájdete TU
⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥
     O pár minút im už na stôl kládli stredajší obed, ktorý sa farbou ani konzistenciou nepodobal na jedlo, ktoré sa písalo v rozpise.
     To by ani prasatá nežrali! frflal starý pán a lyžicu znechutene zaboril do hráškovej polievky.
     Ale no ták, veď ste to ani neskúsil a už dudrete.
    Na takéto veci mám nos. Som starý, no za to mi chuť a čuch slúžia dobre. A toto je odporná žbrnda! vyhlásil a zlostne si vložil do úst lyžicu s polievkou. Netváril sa veľmi nadšene.
     Edite na tom nezáležalo. Konečne sa aspoň trošku zohreje teplým jedlom a bolo jej jedno, akú chuť, či tvar má. Nabrala si z polievky a s chuťou ju zjedla, aj keď o chuti by sa dalo naozaj polemizovať.
     Z čoho to prepánajána vyrábajú, keď to nemá absolútne žiadnu príchuť? Nakoniec i ona zdieľala rovnako otrávený výraz ako jej priateľ sediaci oproti nej.
    Netuším, no asi si tu naozaj každý myslí, že byť starý znamená jesť dojčenskú stravu bez chuti, pretože dojčatá sa nemôžu sťažovať, čo platí aj o starých. Nemám pravdu?! Posledné slová zvýraznil zvýšením hlasu, za čo si vyslúžil súhlasné pokyvkávanie spolusediacich postarších obyvateľov domova.
    Tu máte, vy hundroš! Rázne mu na stôl položila soľničku s peperničkou samotná kuchárka, ktorá už bola zvyknutá na jeho večne nespokojné narážky.
     Ďakujem drahá, vážim si to. A keď už ste tu, nemohlo by sa variť zdravo, a pritom chutne? Bez odpovede. Kuchárka prevrátila oči a krútiac hlavou, kráčala preč. Túto tému už rozoberali mnohokrát a za šesť rokov, ktoré tu strávil, k podobným rozhovorom dochádzalo naozaj často. Ale i tak si nikdy neodpustil podpichovať vedenie kuchyne.
     Nadhoďte nejakú tému, aby sme to jedlo zjedli, a pritom naň nemysleli, začal pán Kaselský, ktorý už zabodával vidličku do rezňa, aby zistil, čo ho to vlastne čaká. Stavím sa, že to ani nie je kura!
     Edita sa uškrnula. Tento starý muž bol pre ňu najlepším priateľom a bez jeho večného vtipkovania, či sťažovania, si nedokázala predstaviť život na tomto zatuchnutom mieste.
     Tak mi prezraďte, čo máte nové, pobádala ho plná očakávania, čím ju znova prekvapí. Starý pán zodvihol svoju šedú hlavu od plného taniera a zamyslel sa. Nuž, čo mám nové? Budete sa diviť! Pamätáte sa, čo používam na tú svoju reumu?
     Chvíľu pátrala v spomienkach a potom sa jej zjavila odpoveď. Och, áno! V liehu naložený, myslím plavúň.
     Presne tak, plavúň. Zázračná bylinka, po ktorú chodím k nám do lesa. Som starý, no ešte stále dosť otravný a pohyblivý na to, aby ma syn vzal domov a odtiaľ na miesto, kde rastie tento poklad. A to viete, to terajšie usmoklené počasie strašne vplýva na moje kĺby a táto medicínka mi pomáha. No jedného dňa, nech to znie viac poeticky, ale medzi nami, bolo to včera, ku mne napochodovala...hádajte kto?
     Ha, takže aj na vás prišiel rad! Čo zas tá Braňová vymyslela? Na jeho otázku reagovala prudkejšie ako čakala, a tak si do úst radšej vložila ďalšiu dávku už aspoň posolenej polievky, aby z nej náhodou nevyletelo nevhodné slovo.
     Ako som vravel, budete sa diviť. Táto babizňa mi tam narukovala a rozhliadla sa po izbe s nosom vetriacim ako pes. ´Čo to tu máte?,´ zlostne na mňa vyrukovala, zatiaľ čo ja, nevšímajúc si ju, som pokračoval v natieraní si boľavých kĺbov. Hovorím jej: ´Do toho vás nič´, no ona pristúpila bližšie a schmatla mi fľašu, v ktorom plával plavúň ako dáky úhor. ´Vy tu robíte niečo nekalé. Odporné! Vyrábate si vlastný alkohol!´. Pozrel som na ňu, či má všetkých pohromade, no ona to tvrdenie myslela vážne. Uprel zrak na Editu, ktorá sa kvôli smiechu zadúšala hráškovou polievkou, až jej šli z očí slzy. Poklepkala sa po hrudi a zhlboka nadýchla. Ona by mohla byť vážne colníčka alebo bacharka. Zmýlila si povolanie.
     Súhlasím s vami, Editka, prikývol a nebrániac sa smiechu rozozvučal celú miestnosť. Trošku sa stíšil, pretože nechcel, aby jeho tajomstvo vykutral niekto neželaný.
     A to viete, čo by ste od tej babizne mohli čakať. Schmatla mi moju medicínku, prehrabala všetky zásuvky a dokonca sa premohla a nazrela aj pod posteľ. Všetko mi zhabala a mohol som jej vysvetľovať koľko som len chcel, myslela si svoje. Jej záver, pančujem alkohol a som alkoholik. Ako vravím, baba bláznivá!
     Odmlčal sa, aby dojedol polievku a následne sa pustil do rezňa so zemiakovou kašou, ktorá pripomínala skôr glej ako jedlý pokrm. Zamračil sa, no i tak sa do jedla pustil, pretože do večere ostávalo veľa času.
     Takže, čo budete teraz robiť? Pristúpite na tie lieky, čo vám predpísal doktor?
     Och, to ani náhodou! Žiadne chemikálie, už dosť, že musíme jesť túto hrôzu! Edita mu dala za pravdu. Veď ma poznáte a dobre viete, aký som prefíkaný.
     Hotový lišiak, dodala s úškrnom a začala sa venovať druhému chodu.
    Vy lichotníčka jedna! A mimochodom, už vám je lepšie? Prestala prežúvať kúsok kuracieho rezňa a v tvári s ružovkastým odtieňom prikývla.Áno, už je to lepšie, no vy pokračujte, som zvedavá, čo ste vymysleli tentokrát. Odkrojil si taktiež kúsok rezňa, o ktorom stále pochyboval, a ťažko prežúvajúc, s prefíkaným úsmevom, teda pokračoval.
     V takýchto chvíľach pomôžu len priatelia a ja jedného dôverného, vrátane vás, mám. A keďže som vedel, že na tom našom poschodí nie je nikdy nič isté, hlavne kvôli našej obľúbenej opatrovateľke, musel som myslieť vopred. Inak, viete, kto leží na prvom poschodí v izbe číslo desať? zamračila sa. Dobre vedela, akí obyvatelia sa nachádzajú na najnižšom poschodí. Počkať, tam sú len ležiaci a ťažké stavy. Och, nevravte mi, že zneužívate nevládnosť týchto úbohých ľudí!
     Ale no ták, za koho ma máte? A nepozerajte na mňa tým svojím prísnym učiteľským pohľadom, desí ma. Počúvajte, vravel som, že je to môj priateľ a veru, že i je. Áno je úplne imobilný a senilný a vyzerá viac mŕtvy, nie, lepšie znie, že vyzerá ako v kóme, než prítomný na tomto strašnom mieste, ale pomáham mu. Neustále sa s ním rozprávam, vlastne len ja rozprávam, za čo som si vyslúžil aj pochvalu od sestričiek, pretože za ním už nik nechodí. Som jeho priateľ, sestričky si myslia to isté a verím, že aj on. A preňho je to to najmenej, aby mi schoval moje vzácne fľaštičky v prípade núdze, ktorá práve nastala, lebo tam tá buldočica s tým svojim nosom ani nepáchne. A rád sa s ním podelím. Skvelé, nie? S nádejou v očiach hľadel do prísnych hnedých očí bývalej učiteľky, ktoré predsa len začali pod jeho spýtavým pohľadom mäknúť. Porazenecky si vzdychla.
     Dobre teda, keď to takto hovoríte, vyznievate skutočne ako anjel. No, čo ak vám na to prídu? V tvári sa mu zračil šibalský pohľad a naklonil sa k nej bližšie. Stíšil hlas, aby zvedavé uši nič nezačuli.
     Nie som predsa amatér. Podozrenie nenastane žiadne. Moju skrýšu nik neobjaví a čo sa týka zápachu, sestričkám poviem, že upratovačky majú nový dezinfekčný prostriedok a naopak upratovačkám, že pán Novotný má špeciálnu liečivú masť s prenikavou vôňou. A nemám v pláne im to vyvrátiť, hrdo vysvetlil a s rozžiarenou tvárou sa pustil do zvyšku obeda, ktorý v ňom nezanechal žiaden gurmánsky zážitok, no za to aspoň naplnil hladný žalúdok. Vyzeral ako malý chlapec, ktorému sa podaril husársky kúsok, čo v Edite vyvolalo nával smiechu. Ako dúfala, nesklamal ju.
    Počúvajte, pán Kaselský, začala, len čo sa trocha ukľudnila a pľúca jej dovolili zhlboka sa nadýchnuť, neopovážte sa zomrieť skôr ako ja, pretože by som na tomto mieste najpravdepodobnejšie zošalela od nudy.

2 komentárov:

  1. Ohh, tak táto časť bola naozaj milá a vtipná! Pekne si opísala aj tie ich výrazy tváre aj všetko :)

    OdpovedaťOdstrániť

Mony's bookshelf: read

In the Field of Grace
Harvest of Rubies
Perla v piesku
While We're Far Apart
Jonathan Livingston Seagull
Muž menom Ove
Kým hviezdy svietia
Jednou ano, dvakrát ne
Enderova hra
Selekcia
Skúška ohňom
Drozdajka
Hry o život
Smrteľný chaos
Rozvaliny Gorlanu
Korisť
Lov
Atramentové srdce
Oceán na konci ulice
Záhrobná kniha


Mony's favorite books »
© Mony, 2015-2017. Používa službu Blogger.