Edita (2.časť)

Predchádzajúcu časť nájdete TU
⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥
      „Meškáte, Editka. To sa na vás nepodobá. S úsmevom na perách ju už vítal prešedivený starý pán, s dobráckou tvárou. Pozrela naňho a úsmev mu opätovala. Chcela mu vysvetliť dôvod svojho päťminútového meškania, no skôr ako znej niečo vyšlo, zamyslene na ňu pozrel a vyhlásil: Počkajte, nič nevravte. Stavím svoju protézu na to, že v tom hrá rolu šialená Braňová. A podľa vašej takmer sivej pokožky a trasúcemu sa telu by som ešte dodal, že ste mala príjemnú, osviežujúcu sprchu. Čakal, uškŕňajúc sa od ucha k uchu, kým nepotvrdí jeho tvrdenie. 
     Vy ste teda! Všetko vždy uhádnete a zabávate sa ešte k tomu na ľudskom nešťastí. Však počkajte, ak raz bude mať službu v ten deň, keď sa budete sprchovať vy. Úsmev vám ihneď pohasne.
     Nuž, Boh má ma asi radšej ako vás, keď ma pred ňou v tomto chráni.
     Ach, a možno má radšej mňa, aby som si trest za svoje hriechy vytrpela tu na zemi a po smrti ma čaká už len radosť a pohoda v nebi. Nebojte, určite vám tam dole zakývam.  Zasmial sa a jeho nákazlivý smiech prehupol i na ňu.
     Poďme, lebo tu zmrznem. Potrebujem niečo, čo ma zahreje i zvnútra.
    Prikývol a s dobrou náladou nastúpili do výťahu, ktorý ich zaviezol až na prízemie a odtiaľ sa obidvaja, s paličkami vytvárajúcimi pravidelnú melódiu chôdze, vydali do jedálne.
     Tak, bola u vás nejaká tá praktikantka?“ nadchodil tému pán Kaselský.
    Našťastie nie, pretože ak by ma videla zababušenú v tých dvoch vrstvách diek, čo som mala na sebe určite by s krikom a traumou na celý život letela z izby preč. A keďže ste mi položil túto otázku, určite máte zaujímavú historku týkajúcu sa týchto mladých slečien. Nemám pravdu?
     Vy máte pravdu vždy, milá moja. Dnes u nás jedna bola a nezľakla sa prekvapujúco ona mňa, ale ja jej. Vrútila sa do izby až mi noviny takmer uleteli z rúk a myslel som si, že si po mňa prišla Zubatá, prosím pekne. Tvár mala bielu ako krieda, na uniforme mastné fľaky, a také zmachlené, čierne oči som jakživ nevidel. Och, a tie jej vlasy vyzerali ako dáky kopec. Rukou naznačil oblúk na svojej hlave. Taký veľký! Bože, veď to je ona! preľaknuto povedal až namieste strnul. Edita pozrela smerom kam zablúdil jeho pohľad.
     Dievča asi vycítilo nechcenú pozornosť a s otráveným, alebo skôr znechuteným, pohľadom na nich zazrela. Zdravím, stratili ste sa? Znudene im venovala podpichovačnú otázku a kamarátky, ktoré jej robili garde, sa zachichotali.
     Obaja pokrútili hlavou, ale nie na znak odpovede, ale na znak sklamania, že majú česť s novou Braňovou. Mala by si si dávať menej laku na vlasy, pretože o pár rokov budeš plešivá. Také niečo rozčesať musí dať veľa námahy a stavím sa, že ti z toho ostávajú chumáče vlasov v rukách, odpovedala na jej otázku Edita a venovala jej ľútostivý pohľad. Všetky tri dievčatá otvorili ústa dokorán a nezmohli sa na žiadnu uštipačnú obranu.
     Dobré! zahlásil uznanlivo pán Kaselský a obaja pokračovali v ceste do jedálne.
     Úcta k straším už asi vymizla.
     Pravda, pravda. A keď už hovoríte o tej úcte k starším, oproti nám sa rúti Braňová, vyhlásil pán Kaselký a tváril sa, že podlaha má zaujímavý odtieň farby, pričom kráčal stále po boku svojej priateľky.
     Ako ti vravím, prídem do izby, nech sa tie dve konečne hýbu na obed a Jurášková spí ako dudek. Keď tú Betu nájdem, však ja jej dám! Ja jej dám, čo si o sebe myslí?! Je dementnejšia ako všetci títo starci dokopy! rozzúrene oznamovala Braňová, rozhadzujúc rukami do všetkých strán, svojej kolegyni, ktorá jej nestačila krok.
     Ale no ták, Lýdia! Veď je ešte mladá učí sa...a..och, dobrý deň. Idete na obed? Druhá opatrovateľka si všimla dvoch dôchodcov, ktorých od jedálne delilo len pár šuchtavých krokov. Zahanbene na nich pozrela, pretože vedela, že narážku o demencii a starcoch určite začuli. Akoby chcela ospravedlniť správanie niekoho, kto o to aj tak nestojí.
     Áno, áno, odpovedali naraz a zdesene sa obzreli za Braňovou, ktorá úplne zabudla na to, že mala spoločnosť v podobe chudej, a na rozdiel od nej, milej opatrovateľky.
     Tak prajem dobrú chuť. Dnes bol obed skvelý! Venovala im úsmev a rozbehla sa smerom k výťahom, kde už podupkávala nohou jej zavalitá spolupracovníčka.
     Ďakujeme! zvolali za ňou a ešte chvíľu, pozorujúc túto dvojicu, postáli na mieste.
     Myslíte na to, na čo ja? spýtala sa zmeravená Edita.
     Netuším, na čo myslíte, ale je tu viacero alternatív. Prvá, chúďa Betka, tá sa asi zajtra už neukáže. Druhá, škoda, že tá krásna a milá sestrička pracuje na dvojke a nepridelia ju k nám hore. Aspoň by sme sa zbavili Braňovej. A tretia, robí si z nás srandu? Obed bude skvelý? Kedy sa vôbec dal jesť?

4 komentárov:

  1. Včera som prvé dve časti zhltla behom pár minút a odvtedy neviem obsedieť, dúfam, že tretiu časť tu bude čo najskôr. Úžasné! Hneď ma to chytilo. Páči sa mi, ako si si vyšperkovala prostredie v ktorom sa príbeh odohráva a ako dôkladne si sa ho snažila sprostredkovať aj čitateľovi. Taktiež prepracovanie postáv a ich vzájomných vzťahov. Veľmi pekné, jednoznačne hodné tretej, ba aj vyššej, prémie.;)
    Inak, len tak medzi rečou, neskutočne mi to pripomenulo moju prax v podobnom zariadení.:D Tak som si popri čítaní Tvojej poviedky pospomínala na tie zábavné, i menej zábavne, chvíle a uvedomila si, že aj keď mi tá škola pije neskutočne krv, drancuje nervy a pravdepodobne mi zruinuje celý život, predsa len celý čas iba nebrala, ale aj dala.:)
    Prajem Ti krásny zvyšok dnešného slnečného dňa a teším sa na ďalšie články.♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Júj, Veronika, tak to ma teší a som neskutočne šťastná♥^.^♥ A zas si ma dostala do pomykova :D
      Ani mi nevrav, ja som prax v nemocnici na strednej nenávidela a aj z toho dôvodu ma to zdravotníctvo už vôbec nelákalo. Ale nakoniec som sa aj tak dostala do zamestnania práve do domova dôchodcov a na moje prekvapenie, práca ma bavila. Žiaľ som ju musela zo zdravotných dôvodov nechať, čo ma mrzelo, no aj tak by som tam dlho nevydržala. No, ale vďaka spomienkam na moju prvú prácu som nabrala najviac inšpirácie pre písanie tohto príbehu :)) Je to fikcia, no niektoré veci som si požičala zo skutočného života :D
      Prajem ti taktiež nádherný deň a ešte raz z celého srdca ďakujem za prekrásny komentár♥♥♥

      Odstrániť
  2. Ten prvý dialóg bol strašne zlatý! ♥ Inak, obdivujem množstvo postáv a ich mená, moje sú chúďatá vždy buď bezmenné, alebo im mená vôbec nepasujú :D Tu to je všetko také prirodzené ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jéj, ďakujem♥♥♥ Písanie je úžasné a ako som spomínala, tento príbeh sa písal úplne sám. Joj, kiežby som vždy mala inšpiráciu presne ako pri písaní tejto poviedky :) Postavy, prostredie...všetko vzniklo tak rýchlo a ja som sa tohto príbehu musela chopiť, inak by mi z hlavy nikdy neodišiel a nedal mi spať. Ale som tomu rada...aspoň som spoznala Editu ;)

      Odstrániť

Mony's bookshelf: read

In the Field of Grace
Harvest of Rubies
Perla v piesku
While We're Far Apart
Jonathan Livingston Seagull
Muž menom Ove
Kým hviezdy svietia
Jednou ano, dvakrát ne
Enderova hra
Selekcia
Skúška ohňom
Drozdajka
Hry o život
Smrteľný chaos
Rozvaliny Gorlanu
Korisť
Lov
Atramentové srdce
Oceán na konci ulice
Záhrobná kniha


Mony's favorite books »
© Mony, 2015-2017. Používa službu Blogger.