26. januára 2017

Edita (1.časť)

Vítam vás pri novom článku, ktorým je konkrétne ďalšia sľúbená poviedka (prvú nájdete TU) 😊 Nasledujúce štyri dni budú príspevky venované práve Edite, pretože som ju musela pre jej extra dĺžku rozdeliť na štyri časti. Tentokrát to však nie je depresívne naladená poviedka, i keď je pravda, že niektorí starí ľudia to v domovoch dôchodcov nemajú ľahké, no snažila som sa, aby poviedka v sebe niesla aj trocha humoru (teda aspoň ja to tak vnímam 😃). Prajem príjemné čítanie 😉

⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥⬥
     Triasla sa na celom tele aj napriek tomu, že už takmer tri hodiny nechala dve hrubočizné deky, aby ju bez prestania objímali. Síce si mohla ľahnúť do postele, kde by ju teplá páperová perina zahriala určite väčšmi, no tento návrh zavrhla takmer okamžite. Prišlo jej totižto ľúto poškodiť pedantne vykonanú prácu toho nového dievčaťa, ktoré si dalo toľkú námahu s tým, aby ani jediný záhyb periny, či vankúša, nevytŕčal spopod jej obľúbenej vyšívanej prikrývky.
     Bolo vidieť, aká je z novej práce vystresovaná. Ruky sa jej triasli ako listy vo vetre a takmer nič nepovedala. Akoby sa bála, že zvukom svojho hlasu niečo pokazí. No navzdory všetkému, keď odchádzala, venovala tejto starej žene prekrásny úsmev, ktorý bol na tomto poschodí vzácnejší ako voda na púšti. Zahrial ju pri srdci a upršané, októbrové ráno sa zdalo omnoho krajším.
     Mysliac si, že dnes bude i napriek počasiu pekný deň, sa veselo vybrala na raňajky, no po návrate ju čakala studená sprcha. Doslovne. V izbe ju s rukami v bok vyčkávala despotická Braňová.
     Do sprchy!  zavelila, čoby strážca väznice, a na námietky sa nenaskytol žiaden čas.
     O pár minút, celkom nahá, postavená na protišmykovej poduške už stála pod prúdom vzdialene pripomínajúcom vlažnú vodu.
     Teplejšiu, prosím! drkotajúc zubami sa obrátila na ošetrovateľku, ktorá začala drsne, no najmä prirýchlo, mydliť jej zvráskavené telo.
     Tu nie sme v interhoteli! vyštekla, až ju striaslo, pričom na vine nebol nekonečný nával studenej kvapaliny. Zamračila sa. Čo si o sebe myslí? Fúria jedna!
     Ale ani vo väzení! oborila sa na ňu rovnako zlostne, no teplej vody sa aj tak nedočkala.
    A preto teraz sedela za rozheganým stolom, na vŕzgajúcej stoličke, premrznutá na kosť a pohľadom hypnotizovala gýčové hodiny v tvare psej hlavy, ktorá na ňu vyplazovala dlhý, ružový jazyk. Bol to dar pre jej spolubývajúcu, Ruženu Stránovú, ktorá ich dostala od svojej dcéry, a tá mala vskutku príšerný vkus. Celá ich izba bola zamorená podobnými haraburdami a pomaly by im bolo potrebné vyčleniť vlastný, najlepšie oddelený priestor.
     Nechápala, načo jej tie hlúposti kupuje, aj tak takmer celý deň prespí a o svete nemá ani tušenia. Potom je a tých pár hodín do ďalšieho cyklu spánku len ziape s ružencom v ruke a vyháňa zlých duchov z ich izby. Nečudo, týchto krámov by sa zľakol hockto, hlavne neskoro večer, keď poniektoré začnú svietiť mdlým, neónovým svetlom. Avšak, nanešťastie, pani Ružena vídava démonov aj v nej samej. Vtedy musí ujsť pred jej exorcistickými rituálmi, pretože by ju na smrť došľahala vetvou z borovice, ktorá sa záhadne vždy objaví pod jej posteľou, aj napriek tomu, že ju už nejedna ošetrovateľka vyhodila. Čistý blázinec. Ani domov, ani hotel, ani väzenie, ale blázinec.
    Šťastie, že sa tohto dňa nedožil jej muž. Určite by ho infarkt skolil po druhý krát. Avšak ešte predtým, skôr ako by srdce vypovedalo svoju službu, na rozlúčku by venoval poriadne zaucho ich synovi, ktorého, žiaľ, rozmaznala.
     V duchu na seba už miliónkrát nadávala za to, že mu predsa len tie výchovné tľapnutia po zadku neuštedrila ani jediný raz a namiesto toho bola naňho za všetkých okolností sladká ako med. A pritom sa od nej, ako od učiteľky dala očakávať o čosi razantnejšia výchova. Dobre vedela, že autorita a rešpekt sú dôležité, inak si z nej deti spravia ´dobrý deň´, no ako jej často kolegovia vraveli, správala sa až príliš prívetivo.
     Edita, ak im neukážeš, kto je tu šéf, tie decká ťa dovedú do blázinca. Uvidíš. Nuž, a stalo sa. Avšak irónia spočívala v tom, že tento počin spáchal jej vlastný syn.
     Ako často vravievala, i keď nerada, no pravdivo, bol to somár. Požičal si  jej dom, mačky aj psa, iba jej ho akosi zabudol vrátiť a namiesto toho ju poslal sem. Vraj už sama nevládze a tu jej bude lepšie. Ha, to určite! Veď nebola dementná, neschopná a ani taká stará. Pamäť jej stále slúžila dobre. Dokázala si sama variť, upratať a aj keď pripúšťala, že do vane už bez pomoci druhých nevliezla, neznamenalo to, že je súca do domova dôchodcov. Vzal jej domov a to len kvôli tomu, že nechcel mať na krku svoju vlastnú, starnúcu matku, ktorá sa preňho celá obetovala. Ako vraví, bol to somár a poriadny pokrytec. Mala povedať rázne nie, no niečo také mu za celý svoj život nepovedala ani jediný raz a už aj zabudla, ako sa to vlastne robí.
     Ešteže mala vnúčatá, ktoré ju svojou prítomnosťou zakaždým rozveselili a aj napriek tomu, čo sa hovorí o nevestách a svokrách, s tou svojou si celkom rozumela. Mala srdečnú tvár a láskavý pohľad, no keď bolo treba, domácnosť riadila prísne a svojou, dosť často, tvrdou rukou vychovávala štyri deti, z ktorých jedným bol, ako inak jej vlastný dospelý syn. Tak mu treba, nech mu len dá a možno sa i spamätá a vezme ju odtiaľto preč. A namiesto toho, aby ona chodila na prázdniny k vnúčatám, budú raz oni chodiť k nej.
     Ručička na psej hlave sa konečne pohla do vytúženej pozície. Prikývla, zhodila zo seba teplo diek a šúchajúc si ramená prikročila k svojej skrini. Chvíľu sa v nej hrabala, kým nepocítila mäkkosť červeného štrikovaného svetra, ktorý jej zázračne po celé tie roky pasoval ako uliaty. Zakaždým, keď ho mala na sebe, ju zavalila vlna nostalgie. Sama si ho uštrikovala. Pospevovala si v rytme práce a očkom vždy zablúdila k už pokročilému zaguľatenému brušku. Krásna, šťastná a v očakávaní, kto sa z jej dieťaťa raz stane. Bude učiteľ ako ona, alebo sa podá na otca i z jeho šikovnými rukami, ktoré opravia každú vadu? Ani jedno, ani druhé. No aj napriek všetkému vedela, že ho má stále rada. Láska k dieťaťu sa nedá zabudnúť aj napriek hnevu, ktorý ju potláča.
    Nemotorne začala vyťahovať sveter a s ním sa jej podarilo vyprázdniť takmer celú poličku. Blúzky, svetríky popadali na zem a ich pád sa nedal ničím zastaviť. Unavene si vzdychla. Chrbát jej už neslúžil ako kedysi a za tých päť rokov, strávených na tomto miesto, jej telo iba väčšmi stuhlo. A vraj jej tu bude lepšie. Potrebovala dýchať čerstvý vzduch a prechádzať sa po rozkvitnutej záhrade patriacej k ich domu. Ostala by vitálna a šťastná. Ale namiesto všetkého iba zostarla a to nie len na tele.
     Opäť pozrela na hodinky, ktoré signalizovali čas odchodu. Ale čo s tým neporiadkom? Ak to uvidí Braňová, bude krik a nadá jej do, ani sama nechcela vedieť do čoho. Mala už všetkého plné zuby a hlavne tej ukričanej babizne. Obliekla si sveter, vzala paličku a štuchla ňou do kôpky na zemi, aby ju aspoň máličko skryla pred zrakom tej fúrie. Možno sa jej podarí nájsť tú novú, akože sa to len volala? Och, áno, Betka. Tá jej rada pomôže, možno sa s ňou nakoniec i porozpráva a vykúzli svoj veselý úsmev. Zabuchla za sebou dvere a zrýchlila krok, aby ju pán Kaselský nemusel dlho čakať.


2 komentáre:

  1. Veľmi sa mi páči, ako sa hráš so slovami, najmä to s blázincom a štvrtým dieťaťom bolo dobré! Idem na ďalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujém a ja idem pozrieť ďalší tvoj komentár :D

      Odstrániť