Šálku čaju a SLOVENSKÚ knihu, prosím.../08 (...rozhovor so Slávkou Koleničovou...)

Spoločný projekt od Slávky a Mony

Projekt venovaný slovenským autorom a ich tvorbe. Spoznajte ich spolu s nami ;)

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°
Čo nám o sebe prezradíte?
Volám sa Slávka Koleničová, mám 46 rokov, narodila som sa v znamení leva, žijem a tvorím v Bratislave. Absolvovala som Strednú zdravotnícku školu, odbor detská sestra, ale v zdravotníctve som pracovala len krátko. V súčasnosti sa popri literatúre venujem opatrovaniu detí, som vydatá, mám dvoch synov.
Keďže písanie kníh je zároveň aj mojím koníčkom, venujem mu veľa času. No okrem toho si rada niečo dobré prečítam, spoznávam nové miesta, milujem prechádzky v prírode, stretávanie sa s priateľmi, občas zájdem do kina, do divadla, sem-tam zapnem televízor. Najmä, keď dávajú môj obľúbený seriál Hercule Poirot :) Knihy, ktoré píšem, sú určené vekovej kategórii približne od 16-tich rokov, horná hranica je neobmedzená J Momentálne mám vydané štyri romány: NÁDEJ STRATENÝCH DUŠÍ (IKAR, 2009), VÍŤAZNÉ PREHRY (IKAR, 2010), KVARTETO (IKAR, 2012) a VÝHYBKY OSUDU (IKAR, 2015). Príbehy, ktoré v knihách zachytávam, vychádzajú z reálneho prostredia, z toho, čo sa deje okolo mňa, v mojom živote, či v živote ľudí, ktorých denne stretávam. Sú to starosti, aké pozná každý, no aj radosti, lásky, vzťahy, či už partnerské, pracovné, alebo rodinné. Som rada, keď moja kniha čitateľa poteší, na chvíľu ho vytrhne z jeho vlastnej reality, možno poradí, pohladí dušu. Lebo drámy má podľa mňa každý v živote dosť a mojím zámerom je, aby si čitatelia pri knihe oddýchli J

...inšpirácie je okolo mňa dostatok, stačí sa dobre pozerať, počúvať a potom nechať fantáziu, aby dotvorila zvyšok...

1. Písanie je jednoznačne čarovné. Všetko, čo máte na srdci, čo ste videli, počuli a čo vám fantázia pošepká pretvoríte do slov a tým dáte príbehu nesmrteľný život. Tvoríte, vymýšľate, prerábate, hráte sa so slovami. Príbeh ožíva a vy sa s ním môžete podeliť s ostatnými a dúfať, že sa im zapáči. No k samotnému písaniu vedie dlhá cesta a nie každý sa po nej odhodlá hneď kráčať. Na životnej ceste sa naskytá množstvo križovatiek a odbočiek, ktoré smerujú inam než túžba vášho srdca, vždy však záleží na vašom rozhodnutí. Kedy ste sa vy rozhodli, že budete spisovateľom? Kedy prišiel ten impulz niečo napísať a kto sa stal prvým čitateľom, ktorý mohol nahliadnuť na vami popísané hárky papiera?
Máte úplnú pravdu, veľakrát robíme iné, ako to, čo nám našepkáva naše srdce. Aj u mňa to bolo spočiatku tak. Rada som si vymýšľala príbehy, zapisovala som si ich – prakticky už od detstva. Robila som to však potajomky, príliš som sa hanbila niekomu moje nápady ukázať. Medzitým som sa vydala, narodili sa mi deti a príbehy v zásuvkách pribúdali... Jedného dňa si manžel všimol, že každú chvíľu čosi ťukám do počítača a keď som sa mu priznala, čo robím, navrhol mi, že niečo z mojej tvorby ukáže kolegyniam v práci. Celá nervózna som súhlasila. Takmer som si začala obhrýzať nechty, kým som sa dočkala nejakej spätnej väzby, našťastie, bola pozitívna. To manžela (zasa nie mňa), podnietilo k tomu, aby rukopis odniesol do vydavateľstva IKAR a.s. na posúdenie. Navyše, moje príbehy ho tak bavia, že dodnes je nielen mojím prvým čitateľom, ale aj prvým redaktorom, verným fanúšikom a podporuje ma, ako sa len dá J

2. V živote sú zlé i dobré dni. Šťastné aj smutné okamihy. Úspechy no zároveň nechýbajú i neúspechy. Myslím, že cesta za vydaním knihy nie je ľahká a aj keď je autor presvedčený, že jeho príbeh stojí za prečítanie, nie každý s ním môže zdieľať rovnaký názor. Začiatky sú ťažké. Ako to bolo s vami a s vaším prvým pokusom o vydanie knihy? Bol úspešný alebo naopak nie? Aký ste mal pocit z toho, že sa to môže ale aj nemusí podariť?
Áno, život má rôzne odtienky a rozličné cestičky. Nie je čiernobiely, hýri farbami a pripravuje nám mnohé prekvapenia. Občas sa nám páčia, občas sa s nimi musíme popasovať, ale som presvedčená, že nič nie je náhoda a každá cestička, ktorou sa vyberieme, nás niekam posunie, či nejakým spôsobom posilní. K tým cestičkám, prirodzene, patria aj križovatky, príjemné skratky, prekážky, víťazstvá, pády, pomoc „okoloidúcich“... veď to všetci poznáme. Aj ja som sa, ako som spomínala v predchádzajúcej odpovedi, ocitla na takej križovatke – priznať sa okoliu, že ma baví písať príbehy, alebo to radšej robiť naďalej potajomky a iba pre vlastné potešenie? Našťastie som manželovi vyhovela a nechala som ho ukázať jeden z rukopisov kolegyniam i neskôr odniesť ho do vydavateľstva.
Pravdou je, že hoci sa vo vydavateľstve rukopis páčil, rozhodli sa ho nevydať, nakoľko bol určený tínedžerom, ktorí v tej dobe údajne nečítali. Pani riaditeľka mi navrhla, aby som napísala niečo úplne nové, takže som sa ocitla na ďalšej „križovatke“ – ponúknuť hotový rukopis inému vydavateľstvu, alebo sa pustiť do ďalšieho? Viac ma lákala druhá možnosť, cítila som to tak aj vnútorne, vznikol teda nový príbeh, ktorý sa dočkal tlačenej podoby a vyšiel v roku 2009, krátko po mojich štyridsiatych narodeninách - Nádej stratených duší J

3. Každý človek je iný, s iným charakterom i zmýšľaním. Ako povedal Denver Moore: "Veď všetci sme rovnako iní..." A to je dobré, pretože vďaka tomu môžeme čítať o príbehoch lásky, strastiplných dobrodružstvách, nevyriešených zločinoch, či o drakoch a elfoch. Myslím, že každý spisovateľ píše o tom, čo má rád a na čo chce poukázať. No potrebuje aj postrčenie a tým je inšpirácia. Kto alebo čo je vašou inšpiráciou a kde ju dokážete načerpať? Čo je vašim hnacím motorom v písaní?
Keďže ma život baví a snažím sa ho vnímať naplno, presne také sú aj moje romány – o živote a zo života, s ľuďmi a o ľuďoch. Rada si tiež prečítam dobrú detektívku, či fantasy príbeh, najradšej sa však „strácam“ v reálnych príbehoch, ktoré sa môžu stať, prípadne sa aj dejú, komukoľvek z nás. Inšpirácie je okolo mňa dostatok, stačí sa dobre pozerať, počúvať a potom nechať fantáziu, aby dotvorila zvyšok. Alebo príbeh prepliesť tak, ako by som ho chcela mať. Hnacím motorom sú pre mňa v tomto prípade najmä čitatelia – tí reagujú na moje romány cez Facebook, napíšu mi mail, komentár ku knihe na niektorom internetovom portáli, na mojej webstránke: www.slavkakolenicova.sk , alebo si vzájomné názory vymeníme na besede, nakoľko sa s čitateľmi veľmi rada osobne stretávam. Je to pre mňa potrebná spätná väzba a ako spisovateľku ma vždy poteší, keď sa dozviem, že moja práca má zmysel J

4. Myslím, že sa naskytnú chvíle, keď má spisovateľ problém pokračovať v písaní príbehu. Akoby sa znenazdajky vynoril obrovský tehlový múr, ktorý nevie obísť a nemá síl ho zničiť. Stalo sa vám už niekedy niečo podobné? Písali ste no zrazu ste sa ocitli pred prekážkou a nevedeli kadiaľ ísť, čo robiť? Ak áno, ako ste to nakoniec prekonali?
Áno, poznám ten pocit, ale zatiaľ som nezažila tzv. tvorivú krízu. Skôr sa jednalo o akúsi zvláštnosť, aspoň pre mňa, nakoľko ju neviem logicky vysvetliť – občas sa mi stane, že ma príbeh akoby nechce pustiť ďalej. Sedím pri počítači, pozerám na monitor, čítam si posledné vety, no múzy mlčia. Spočiatku som z toho bola nešťastná, nechápala som, čo sa deje, na nejaký čas som si dala pauzu a neskôr som sa k rukopisu vrátila. Aby som vedela nadviazať na predchádzajúcu líniu, musela som sa vrátiť o kus dopredu a vtedy som zistila, že som v deji urobila nejakú chybu – nesedeli mená, dátumy, situácie, príbeh potreboval niečo doplniť... Opravila som to a hop, múzy opäť prehovorili! Šepkali, čo ďalej, mohla som spokojne pokračovať. Dnes sa už nad tým ani nezamýšľam. Ak sa mi to znova stane, bez meškania si skontrolujem už napísaný text, odstránim nezrovnalosti a idem ďalej.

5. Mnoho čitateľov ale i spisovateľov má svoj vzor v písaní. Niekoho, kto ich svojou tvorbou zasiahol natoľko, že sa rozhodli napísať svoj vlastný príbeh. Alebo čítali knihu, ktorá im zmenila pohľad na svet. Aj vy máte svoj vzor v písaní? Aká je vaša obľúbená kniha či knižná séria, ktoré považujete za to najlepšie, čo ste kedy čítali?
Prečítala som veľmi veľa kníh – prednosť som dávala najmä romantickému žánru. Ako dieťa som milovala Jedinú od Kláry Jarunkovej a dievčenské romány z edície Čajka. Neskôr prišla Jana Eyrová (dodnes moja srdcovka), Angelika, Krásna Katarína... Aktuálne siaham predovšetkým po románoch súčasných slovenských autorov a napriek tomu, že je nás pomerne veľa, každý píše inak, svojím vlastným spôsobom, preto sú jednotlivé knihy pre mňa iným, neopakovateľný zážitkom.
Mojím vzorom sa stala Táňa Keleová-Vasilková v čase, keď ma už pomaly prestávala baviť prekladová literatúra a v knižnici som objavila jednu z jej kníh. Uchvátil ma Tánin štýl, prostredie, v ktorom sa postavy pohybovali a ja som ho dôverne poznala, mená, aké počúvam denne, problémy, s ktorými sa pasujú ženy v mojom okolí. Bolo to príjemné osvieženie po románoch, dosť vzdialených našincovi. Vybrala som sa teda na jednu z jej besied a tam pani spisovateľka povedala – pre mňa dosť podstatnú – myšlienku, vraj si uvedomuje, že je na Slovensku jediná, ktorá píše knihy o ženách a pre ženy, no konkurencii sa nebráni. Vtedy som sa zamyslela nad príbehmi vo svojej zásuvke, jeden som sa rozhodla prepracovať a presne to si všimol môj muž. Teda vďaka týmto dvom ľuďom sa dnes môžu čitatelia dostať k mojim knihám, ktoré by sa možno na pulty kníhkupectiev ani nikdy nedostali. A vôbec nie je náhoda, že o pokrstenie prvého románu Nádej stratených duší som poprosila práve Táňu Keleovú-Vasilkovú J

6. Písanie je vášňou. Dokáže človeka odpútať z reality a vďaka fantázii ho urobiť pánom vlastného sveta. Umožňuje mu vytvárať nové postavy, príbehy, ukázať druhým svoj pohľad na svet...deliť sa o to, čo má rád, ale i to, čo ho zarmucuje. Písanie vytvára nikdy nekončiace možnosti a spolu s knihami má veľkú moc zmeniť človeku život. Čo vy a písanie? Čo pre vás znamená a ako knihy zmenili/obohatili váš život?
V podstate je Vaša otázka zodpovedaná už na začiatku – písať príbehy je pre mňa rovnako vzrušujúce, ako ich čítať. Je tiež pravdou, že si môžem vytvárať postavy, aké sa mi zapáčia a určiť im osud, aký by som chcela. Nakoľko však vychádzam z ozajstných situácií, ktoré sa stali reálnym ľuďom, moja fantázia dostáva len určitý priestor a svojím spôsobom si samotný príbeh určuje cestu, akou sa má dej uberať. Prirovnávam to zvyčajne k tomu, akoby som sa na nejaký čas „nasťahovala“ k svojim hrdinom a zapisovala, čo robia. Preto mi zvyčajne, po ukončení románu, býva za nimi smutno, ako za priateľmi, ktorých musím opustiť.
Okrem toho si uvedomujem, že moja kniha môže kohokoľvek akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť, veľmi starostlivo teda zvažujem každý údaj, ktorý nemám zažitý, či sprostredkovaný „z prvej ruky“. Našťastie, v tejto dobe už nemusím informácie prácne vyhľadávať v encyklopédiách, ako v minulosti, v tomto je súčasný internet obrovskou pomôckou. Aj preto som svoju druhú knihu Víťazné prehry symbolicky pokrstila ohňom, nakoľko pri jeho tvorbe som skutočne prechádzala „skúškou ohňom“. Vyplatilo sa to však, čitatelia mi ani nechcú veriť, že v živote som nemala koňa, ani psa, hoci hlavná hrdinka ich mala a v románe sú tieto zvieratá spomínané pomerne často J

7. Len tak zo zvedavosti. Pripravujete do budúcna niečo nové, čo sa týka vašej tvorby? Ak áno, môžete nám prezradiť niečo bližšie?
Áno, nedávno som poslala nový rukopis do vydavateľstva a verím, že na budúci rok poteším čitateľov ďalším románom J Zatiaľ nechcem prezrádzať bližšie podrobnosti, spomeniem len, že to bude najautentickejší príbeh z môjho osobného života, aký som dosiaľ napísala. Už Výhybky osudu zachytávajú pomerne veľa z mojich vlastných zážitkov, avšak z minulosti. Tentoraz to bude nedávna osobná skúsenosť, prepletená so spomienkami na priateľku z detstva, ktorá z môjho života odišla náhle a príliš skoro.


Ďakujem veľmi pekne za poskytnutý rozhovor 
:)

Tvorba




Iskrivý príbeh Lucie, dvadsaťpäťročnej detskej zdravotnej sestry z bratislavských Kramárov, a jej štyroch priateliek, s ktorými sa stretáva na babincoch. O čom sa rozprávajú? Čo ich trápi? Už nie sú dievčatá a ešte nie zrelé ženy. Žúrky, stanovačky, no a, samozrejme, chlapi. Lucia má smolu, lebo ten jej je k nej hrubý. Všetci naokolo vidia, že vzťah nemá perspektívu, no Lucia dáva Andrejovi zakaždým ďalšiu šancu.

Presvedčená, že poslednú. Z bludného kruhu sa dostáva spôsobom, aký by nečakala. Urobí prvé rozhodnutia a má pocit, že život sa jej konečne mení. Ukazuje sa však, že hoci vymenila chlapa, komplikácie ostali. Začína o sebe pochybovať. Fakt je taká nemožná, alebo je skrátka smola jej osudom? Sklamaná prichádza s radikálnym riešením. Odpočítavanie sa začína...




°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°



Naše predstavy o budúcnosti môžu byť akékoľvek. Najbližší okamih i tak často prekvapí. Prekvapil aj členov štyroch rodín, o ktorých je tento príbeh. Život ich spojil do symbolického kvarteta, aby ich naučil: „Nech sa deje čokoľvek, musíš cez to prejsť. Všetko je tak, ako má byť.“ Karty sú rozdané a hráči sú na ťahu. Kto si vytiahne karty mizérie a kto karty arogancie a snobizmu? Kto ide do hry férovo, bez pretvárky a kto sa snaží taktizovať? Jedno je isté – hra má pevné pravidlá a spôsob hry nakoniec dostihne každého hráča. Rovnaké symboly sa v kvartete spájajú, taká je zásada. Tak ako rovnaké túžby v živote.





°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°



Môžu byť prehry víťazstvom? Ak sa takto pýtate, kladiete si správnu otázku. Odpoveď, ktorú nájdete v románe Víťazné prehry, je jednoznačná. Je to možné.
V dnešnom svete sa kladie dôraz bojovať o prvenstvo za každú cenu, a tí, ktorí myslia inak, sú pokladaní za slabochov či bláznov. Cesta bláznov však skrýva v sebe nielen dobrodružstvo, ale aj odvahu vytvárať si vlastné pravidlá, ktoré sú zvyčajne pre okolie nečakané a len ťažko pochopiteľné. Byť iný ako väčšina nemusí zákonite znamenať byť horší. Práve naopak. Často snaha nebyť prvým za každú cenu vedie v živote k víťazstvám. Tak ako sa to stalo aj Martine Bauerovej, hrdinke strhujúceho príbehu.




°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°




Andrea s Róbertom žijú navonok pokojným, pohodlným životom. Aspoň Andrea je o tom presvedčená. Netuší, že v tom istom meste žije dvojica, ktorá jedného dňa prevráti celý jej život naruby...Juraj patrí k mužom, ktorí nadovšetko milujú svoju rodinu. Ako úspešný stomatológ môže manželke Mirke a dcérke Janke poskytnúť všetko, čo si len zažiadajú. Trápi ho len jedno – Mirkino čudné správanie k vlastnému dieťaťu a náhly chlad pri ľúbostných dôvernostiach. Všetko sa vysvetlí až po havárii, ktorá obe rodiny zvláštnym spôsobom spojí. V modernom príbehu plnom napätia sa vynárajú aj tiene z minulosti. Autorka zručne rozuzľuje tajomstvá, ktoré mali byť navždy pochované...


°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°
Autorku môžete nájsť a na jej FB stránke alebo web stránke: http://www.slavkakolenicova.sk ;)
(Zdroje obrázkov kníh a anotácii k nim: http://www.martinus.sk/knihy/autor/Slavka-Kolenicova/)

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

Mony's bookshelf: read

In the Field of Grace
Harvest of Rubies
Perla v piesku
While We're Far Apart
Jonathan Livingston Seagull
Muž menom Ove
Kým hviezdy svietia
Jednou ano, dvakrát ne
Enderova hra
Selekcia
Skúška ohňom
Drozdajka
Hry o život
Smrteľný chaos
Rozvaliny Gorlanu
Korisť
Lov
Atramentové srdce
Oceán na konci ulice
Záhrobná kniha


Mony's favorite books »
© Mony, 2015-2017. Používa službu Blogger.