Šálku čaju a SLOVENSKÚ knihu, prosím.../02 (...rozhovor s Máriou Blšákovou...)

Spoločný projekt od Slávky a Mony

Projekt venovaný slovenským autorom a ich tvorbe. Spoznajte ich spolu s nami ;)

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°
Čo nám o sebe prezradíte?
"Žijem na  Liptove v objatí krásnej  prírody. Okrem písania rada fotím, kreslím, venujem sa ručným prácam či turistike. Mám rada ľudí, ktorí sa vedia nahlas smiať a  kým niečo vypovedia, nepreosievajú slová desaťkrát. Veľmi si cením tých, ktorí sa vedia zabávať na svoj vlastný účet viac, ako na cudzí. Som taký typický rak-starinár. Odkladám si drobnosti, ktoré sa spájajú s príjemnými zážitkami. Na niektorých "artefaktoch" už síce vybledol atrament, tak netuším, k čomu sa viažu, ale aj tak ich nevyhodím. Chcem, aby moje knižky boli čo najreálnejšie. Píšem o tom, čo sa stalo, alebo by sa mohlo stať. Moji hlavní hrdinovia sú obyčajní ľudia, takí, ako okolo nás denne prechádzajú po ulici, alebo žijú v našom susedstve. Vždy sa snažím o to, aby bola cieľová skupina čo najširšia. Nechcem čitateľa poučovať, či vychovávať, len poukazujem na to, že každý má problémy, no kým žijeme, stále máme nádej na šťastie, na spokojnosť, na lásku. A keď som už pri tej láske, píšem aj o nej, lebo je našou súčasťou, ale doprajem ju i tým skôr narodeným, lebo nie je len pre - násť ročných. Pred časom mi prišiel mail od čitateľky, v ktorom bolo: Tá kniha je o mne. Som dojatá. Poviem vám, niet pre mňa lepší honorár, ako takáto reakcia."

...byť spisovateľkou som sa nerozhodla a ani sa ňou zatiaľ necítim. Vravím si autorka...

1. Písanie je jednoznačne čarovné. Všetko, čo máte na srdci, čo ste videli, počuli a čo vám fantázia pošepká, pretvoríte do slov, a tým dáte príbehu nesmrteľný život. Tvoríte, vymýšľate, prerábate, hráte sa so slovami. Príbeh ožíva a vy sa s ním môžete podeliť s ostatnými a dúfať, že sa im zapáči. No k samotnému písaniu vedie dlhá cesta a nie každý sa po nej odhodlá hneď kráčať. Na životnej ceste sa naskytá množstvo križovatiek a odbočiek, ktoré smerujú inam než túžba vášho srdca, vždy však záleží na vašom rozhodnutí. Kedy ste sa vy rozhodli, že budete spisovateľkou? Kedy prišiel ten impulz niečo napísať a kto sa stal prvým čitateľom, ktorý mohol nahliadnuť na vami popísané hárky papiera?
Pokiaľ mi siaha pamäť, vždy som niečo smolila. Najprv to boli denníky, do ktorých som si zapisovala zážitky, "životne dôležité" udalosti, akou je prvá podprsenka a pod., alebo nezabudnuteľné krivdy. Známky z mojich slohových prác pred a za "lomítkom" sa poriadne odlišovali, pretože vymýšľanie bolo oveľa zábavnejšie ako šprtanie poučiek a zákonitostí z gramatiky. Keď som mala asi desať, rozhodla som sa napísať román. Nie z túžby byť spisovateľkou, ale z potreby niečo vytvoriť.  Dnes už netuším, o čom bol. Na strednej som písala básne a poviedky, ale stále to bola tvorba, o ktorej som bola presvedčená, že nie je vhodná pre iné oči. Nebolo to o prílišnej sebakritike, ale o pocite obnaženosti. Jeden takýto tajný noteštek mi v škole zabavila profesorka. Keď ma o pár dní pochválila a navrhla, či nechcem prispievať do školského časopisu, necítila som sa poctená, skôr zahanbená. Vravela som si: "Dočerta! Ona to čítala." Chcelo to trochu odvahy, ísť s kožou na trh. Hlavne keď vaše publikum má nájsť a je tak ukrutánsky prísne. O to viac ma prekvapilo, že žiadny výsmech neprišiel. Byť spisovateľkou som sa nerozhodla a ani sa ňou zatiaľ necítim. Vravím si autorka.
Na prvého čitateľa si ťažko spomeniem. Moja prvá knižka mala (tak ako neskôr i ostatné) ťažkú tému, no bolo v nej i veľa humoru. Volala sa Za dverami číha život a bola o autizme. Už vtedy, v roku 2000, mi bolo jasné, že napísať knižku je oveľa ľahšie ako ju vydať. Nakoniec som ju na disketách rozdala rodičom, či ľuďom, ktorí mali s touto diagnózou niečo spoločné. Takže oni boli po študentoch moji prví čitatelia.  

2. V živote sú zlé i dobré dni. Šťastné aj smutné okamihy. Úspechy no zároveň nechýbajú i neúspechy. Myslím, že cesta za vydaním knihy nie je ľahká a aj keď je autor presvedčený, že jeho príbeh stojí za prečítanie, nie každý s ním môže zdieľať rovnaký názor. Začiatky sú ťažké. Ako to bolo s vami a s vaším prvým pokusom o vydanie knihy? Bol úspešný alebo naopak nie? Aký ste mali pocit z toho, že sa to môže ale aj nemusí podariť?
Súhlasím. Vydať knižku je veľmi zdĺhavý proces. Najmä, ak ide o prvotinu. Moju druhú knižku  Hybaj na pokec, ktorá je mojou srdcovkou, som rozposielala do vydavateľstiev tri roky. Pre niektoré  tam bolo málo... však viete čoho, pre iné zasa mala veľký rozsah. Stále verím, že raz uzrie svetlo sveta v knižnej podobe.

3. Každý človek je iný, s iným charakterom i zmýšľaním. Ako povedal Denver Moore: "Veď všetci sme rovnako iní..." A to je dobré, pretože vďaka tomu môžeme čítať o príbehoch lásky, strastiplných dobrodružstvách, nevyriešených zločinoch, či o drakoch a elfoch. Myslím, že každý spisovateľ píše o tom, čo má rád a na čo chce poukázať. No potrebuje aj postrčenie a tým je inšpirácia. Kto alebo čo je vašou inšpiráciou a kde ju dokážete načerpať? Čo je vašim hnacím motorom v písaní?
Mojou obrovskou výhodou a zároveň i nevýhodou je dobrá pamäť. Pamätám si príbehy, ktoré nám rozprávala babka. Spomínam si i na príbehy, ktoré počujem od priateľov, z rádia, autobusu či z čakárne u lekára. Akoby sa mi všetko ukladalo na harddisk v hlave a potom, keď príde čas, jednotlivé fragmenty zapadnú do zmysluplného celku a vytvoria život  nových hlavných hrdinov. Čo je mojím hnacím motorom? Teraz som sa vážne zamyslela. Asi tá schopnosť darovať niekomu šťastie, lásku, pochopenie, hoci je ten niekto vymyslený. A ešte niečo. Za celý svoj život som nevidela alabastrové čelo, smaragdové oči a nemala v duši soľ. Odjakživa ma v knihách a filmoch buď rozosmievali, alebo rozčuľovali nelogické, nadnesené či presladené veci. Preto sa snažím písať prirodzene a tak, aby sa čitateľ mohol s hlavnými hrdinami stotožniť. V mojich knihách nenájdete nikoho s tehlami na bruchu, (iba ak pod pazuchou) a dievčatá si na vecko nechodia pudrovať nosy. Teraz mi napadlo, prečo si pudrujú len nosy a zvyšok nechajú tak? Joj, prepáčte, odbočila som.

4. Myslím, že sa naskytnú chvíle, keď má spisovateľ problém pokračovať v písaní príbehu. Akoby sa znenazdajky vynoril obrovský tehlový múr, ktorý nevie obísť a nemá síl ho zničiť. Stalo sa vám už niekedy niečo podobné? Písali ste no zrazu ste sa ocitli pred prekážkou a nevedeli kadiaľ ísť, čo robiť? Ak áno, ako ste to nakoniec prekonali?
Počula som už o autorských blokoch, ale našťastie som zatiaľ žiadny nezažila. Nechcem provokovať múzu, ale možno i na nešťastie, lebo by si moja hlava aspoň na chvíľu oddýchla. Kiež by tak existoval nejaký prostriedok na spanie pre hlavné postavy v mojej hlave a nebudili ma v noci s bláznivými nápadmi.

5. Mnoho čitateľov ale i spisovateľov má svoj vzor v písaní. Niekoho, kto ich svojou tvorbou zasiahol natoľko, že sa rozhodli napísať svoj vlastný príbeh. Alebo čítali knihu, ktorá im zmenila pohľad na svet. Aj vy máte svoj vzor v písaní? Aká je vaša obľúbená kniha či knižná séria, ktoré považujete za to najlepšie, čo ste kedy čítali?
Dielo, na ktoré nedám dopustiť a ktoré mi ovplyvnilo pohľad na svet do slova a do písmena, je séria kníh od  Lucy Maud Montgomeryovej o ryšavom dievčatku z detského domova. Anna zo Zeleného domu a jej všetky nasledujúce časti.    
                    
6. Písanie je vášňou. Dokáže človeka odpútať z reality a vďaka fantázii ho urobiť pánom vlastného sveta. Umožňuje mu vytvárať nové postavy, príbehy, ukázať druhým svoj pohľad na svet...deliť sa o to, čo má rád, ale i to, čo ho zarmucuje. Písanie vytvára nikdy nekončiace možnosti a spolu s knihami má veľkú moc zmeniť človeku život. Čo vy a písanie? Čo pre vás znamená a ako knihy zmenili/obohatili váš život?
Kedysi som mala takú zvláštnu záľubu. Pozorovala som ľudí v autobuse a rozmýšľala, s kým by som si bez váhania vymenila život. Takéhoto adepta na výmenu som nenašla ani raz, a tak som si povedala, že aspoň na týždeň, či deň. Napriek tomu keď píšem, môžem sa stať kým len chcem. Môžem omladnúť a ostarnúť rovnako rýchlo. Písala som o mladom homosexuálovi Kristiánovi, o zhýralom policajtovi, ktorý prišiel o prácu. O dievčati na vozíčku, o starom vdovcovi i mojej obľúbenej Eme, ktorá má veľmi blízko k alkoholu. Všetky tieto a iné postavy som napísala v prítomnom čase prvej osobe, o to viac som sa vžila do ich životov. Písanie pre mňa znamená... (často sa smejem, že zmiernenie vnútrolebečného tlaku) zmeniť sa na mačku a prežiť za jeden život viacero životov. Písanie je najúčinnejší liek proti samote.

7. Niekedy sa mi zdá, že v slovenskej knižnej blogosfére takmer nik nečíta alebo nevenuje dostatočnú pozornosť slovenskej tvorbe. Priznávam sa, že ani ja nie som výnimkou, ale určite to chcem zmeniť. Myslíte si, že o slovenské diela je dostatočný záujem? Ak nie, čo myslíte, kde nastala chyba? Ako by sa dalo ukázať, že i naši spisovatelia majú čo ponúknuť a ich diela stoja za to?
Kedysi to tak bolo. Akoby sme mali vrodené, že všetko spoza hraníc je super a akákoľvek  slovenská produkcia zasa trápna. Myslím, že v súčasnosti je to iné. V školských časoch som mala pocit, že akákoľvek tvorivosť je potláčaná. Len sa neodlišovať, len nevytŕčať z davu. Teraz sa zdá, že všetok ten talent a nadanie vykypeli naraz, ako keď do sódy bikarbóny nalejete vodu. Na trhu je kopa krásnych kníh slovenských autorov. Trochu ma mrzí, že diela poetov pokrivkávajú za prózou, a nie je to o tom, žeby boli menej kvalitné. Myslím si, že sa vydavatelia boja nenávratnosti investície, no určite by boli prekvapení. Veď nielen telo, ale i duša potrebuje potravu.

8. Len tak zo zvedavosti. Pripravujete do budúcna niečo nové, čo sa týka vašej tvorby? Ak áno, môžete nám prezradiť niečo bližšie?
Momentálne pracujem na románe Anna a Šarlota. Je o vzťahu matky a dcéry. Len raz som pracovala na dvoch veciach súčasne a povedala si, že to bolo poslednýkrát. Počas písania si doslova zakazujem myslieť na niečo ďalšie. Samozrejme, nie vždy sa mi to darí a občas sa prešmykne nejaká myšlienka. Niet sa čo diviť. Veď svet okolo je plný inšpirácie.

Ďakujem veľmi pekne za poskytnutý rozhovor 
:)

Tvorba

Svet je obrovským kaleidoskopom, v ktorom sme my, ľudia, farebnými sklíčkami. Počas celého života bojujeme s prekážkami, opakovanými vzletmi i pádmi a bojíme sa, či nás to alebo ono definitívne nezlomí. A vtedy našimi osudmi tam hore niekto zatočí, či zatrasie a my stretneme ľudí, ktorých by sme nestretli, naučíme sa nové veci, na ktoré by sme si predtým netrúfli a dostaneme nové šance… jednoducho vytvoríme nový životný obrazec. A možno krajší a farebnejší ako ten predchádzajúci. Stačí nestratiť nádej.
Už sa vám niekedy stalo, že film, knižka, či poviedka skončili, no vy by ste radi vedeli, ako osudy hlavných hrdinov pokračujú ďalej? Ako napríklad naloží štyridsiatnička Karin po dlhých rokoch manželstva so svojou nedobrovoľnou slobodou? Čo si počne Henrieta s láskou k profesorovi? Aké manželstvo čaká na Grétku po šokujúcom telegrame, ktorý prichádza tesne pred svadbou? Akým spôsobom sa popasuje Jano s požiadavkami ženy, ktorá odišla? Ako sa zmení život vdovca Filipa po zoznámení sa s handicapovaným dievčaťom? Chcete o nich a iných postavách vedieť viac a dokonca i to, čo nasleduje po záverečnej bodke?
V knižke Kaleidoskop sa dozviete všetko, pretože každá z hlavných postáv z jednotlivých poviedok sa objaví v ďalšej, či ďalších ako postava vedľajšia. Ich poprepletané osudy vás presvedčia o tom, že všetko so všetkým súvisí a nič nie je náhoda.

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

Určite sa vám už niekedy pokazila práčka, televízor, mobil, alebo niečo iné. Nepríjemné, no nič tragické. Môžeme zavolať opravára, kúpiť nový spotrebič, alebo sa bez neho zaobísť. Čo sa však stane, keď sa niečo pokazí v človeku? Nahradíme ho, alebo privrieme oči, dúfajúc, že sa sám utrasie? A čo ak sa to stane vám? Ema prežíva osudovú lásku k ženatému mužovi, no vzápätí i veľké sklamanie, ktoré ju po nervovom zrútení dovedie až na psychiatriu. Po mesačnom pobyte v nemocnici jej doktor navrhne, aby si začala písať denník. Je to vraj spôsob, ako sa otvoriť, vyrozprávať a po rokoch dobrovoľnej izolácie opäť naštartovať do života. Súčasťou tohoto denníka má byť i akési poznanie dňa, ktoré nevyčíta z múdrej knižky či časopisu, ale dopracuje sa k nemu sama. A tak sa Ema, plná zlosti, irónie a nechuti k životu, púšťa do písania...


°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°




Po stretnutí s exmanželkou muža, ktorý sa zásadným spôsobom podpísal pod mizériu, ktorú prežíva, a po nočnom rozhovore s bezdomovcom Ďurim dospeje Ema k najzásadnejšiemu poznaniu svojho života. Musí sa zmeniť. Musí sa prestať obviňovať a musí pochovať všetko ťaživé, čo ju postretlo. V tej chvíli však netuší, aké prevratné prekvapenia si pre ňu život ešte prichystal.






Autorku môžete nájsť aj na jej FB stránke ;)
(Zdroje obrázkov kníh a anotácií k nim: http://www.martinus.sk/knihy/autor/Maria-Blsakova/)

3 komentárov:

  1. Pani/slečna (?) vyzerá už od prvého pohľadu na priloženú fotku veľmi sympaticky, čo sa mi potvrdilo aj pri čítaní jej odpovedí na tvoje otázky (ktoré sú, mimochodom, písané veľmi, veľmi krásne!). Niečo na tom bude, že slovenskí autori vedia tiež písať pretože iba jej odpovede boli písané tak trochu nadnesene, umelecky. Teda, možno sa mýlim, ale na mňa to tak pôsobilo. Odpovedala uvoľnene, akoby snáď nerobila nič iné a páči sa mi to. Príjemne ma prekvapila jej obľúbená knižná séria pretože Anna zo Zeleného domu ako jediné dielo ovplyvnilo v ranom tínedžerskom veku môj pohľad na realitu tak, že som obvinila vlastnú mamku z toho, že možno oslepne. A ona na mňa iba hodila divný kukuč a nechápala, o čom točím. A závidím jej, že nemá autorské bloky! Šťastný to človek. :)
    Charlotte.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pani Mária Blšáková je naozaj veľmi milá (čo môžeš vidieť aj na odpovedi, ktorú ti napísala :)) )a pri čítaní jej odpovedí som sa nejeden raz pousmiala. A súhlasím, odpovede pôsobili tak uvoľnene a boli veľmi pekne napísané, no môžem ti povedať, že každý jeden spisovateľ s ktorým som robila rozhovor, bol veľmi milí a ich odpovede nádherné...dúfam, že si prečítaš aj ďalšie rozhovory ;) A Annu milujem aj ja, síce som videla len seriál, ale knihy mám na zozname kníh, ktoré musím na 100% prečítať :)) A k tým otázkam ti Lotte veľmi ďakujem ^.^ Potešila si ma (ja som sa bála, či som to zas neprehnala a že či je to k téme :D ) a veľmi si to cením ♥

      Odstrániť
  2. Milá Charlote! Veľmi ma teší, že máme rovnakú obľúbenú hrdinku, Annu. Otázky v tomto rozhovore boli vypracované naozaj veľmi profesionálne, citlivo a bolo pre mňa radosťou, odpovedať na nich.Mimochodom, keď som zbadala podpis pod Vaším komentárom, mala som pocit, že píše moja Šarlota. Tá, ktorá ma držala do polnoci za počítačom. Prajem pekný deň. M. B

    OdpovedaťOdstrániť

© Mony, 2015-2017. Používa službu Blogger.

Mony's bookshelf: read

In the Field of Grace
Harvest of Rubies
Perla v piesku
While We're Far Apart
Jonathan Livingston Seagull
Muž menom Ove
Kým hviezdy svietia
Jednou ano, dvakrát ne
Enderova hra
Selekcia
Skúška ohňom
Drozdajka
Hry o život
Smrteľný chaos
Rozvaliny Gorlanu
Korisť
Lov
Atramentové srdce
Oceán na konci ulice
Záhrobná kniha


Mony's favorite books »