13. júla 2015

Vyhodnotenie prvej blogovej súťaže...


Práve som na seba uplietla poriadny bič. Nečakala som, že budem mať taký obrovský problém vybrať víťaza. Bolo to to najťažšie rozhodnutie za posledné roky. A viete prečo? Pretože každýjeden súťažný príspevok bol nádherný. Natoľko nádherný, že moja osoba musela dookola čítať každý jeden a potom dlho dumať nad tým, kto vyhrá. A nakoniec som sa po úmornom rozhodovaní aj skutočne rozhodla a mám pre vás prekvapenie ;)
Víťazom sa stáva Zuy
A takto znie jej pôvabná Pieseň Fantázie:
Pri rannom brieždení, keď ešte lúče hladkajú rozospaté oči vtáčikov, ktoré sa sem-tam ozvú jemným písknutím a potom sa rozburcujú do veselohry.
Pri padaní rosy, ktoré schladia ňufák podriemkavajúcej líšky. 
Jemné a krátke klopkanie dažďových kvapiek na okenicu otvára aj moje oči, ktoré v diaľke zahliadnu bežiace srnky. Hory šumia, voňajú prenikavo, ako citrusy: "To určite už rozkvitol smrekovec", poviem si. 
Po daždi obloha zmodrie a na kvietkoch sú posypané dažďové kvapky ako priehľadné perly.
Roztiahnem krídla a letím ponad kostolnú vežu, kde zvony odbíjajú sedem. Vidím ako ľudia vychádzajú zo svojich obydlí a vyprevádzajú svoje polovičky. Vidím ako sa starček so starenkou ponáhľajú na rannú omšu. Všade je kľud a pokoj. Radosť a smiech. 
Z vysokej trávy trčia vyškerené detské tváričky. Hrajú sa na indiánov a obdivujú malého chrobáčika s kovovo zeleným leskom. 
Prudko mávnem krídlom, a už som vysoko ako slnko na poludnie. Vletím do hustého mračna, kde sa rozbúri búrka. Netrvá dlho, len kratučko. Mávnutím druhým krídlom sa zázračne vytvorí prekrásna dúha.
Pred večerom sadnem na najvyšším strom, aby sa mi pred zrakom ešte viac zdokonalil obraz, ktorý stvoril Boh. Naozaj krásne dielo. Niet krajšej jari, leta, jesene a či zimy. A potom, pod závojom noci, rátam hviezdy a dávam im mená... :)
Gratulujem, ale ostatní súťažiaci nezúfajte, čítajte ďalej ;)
Do súťaže sa prihlásilo až 7 súťažiacich, a verte mi, že som to nečakala a toto číslo mi robí veľkú radosť. Všetky príspevky boli napísané kvalitne a bolo cítiť, že si ich autori dali námahu. Verte, že to bol skutočný zážitok čítať a všetky Piesne Fantázie ma chytili za srdce. 
Chcem povedať, že si veľmi cením vašu snahu, váš čas venovaný na písanie vašej Piesne Fantázie Všetky boli krásne, originálne...každý jeden príspevok ma prekvapil vašou kreativitou. Chcem sa vám poďakovať, že ste sa so mnou podelili o svoju Pieseň Fantázie, veľmi si to cením.
A preto som sa rozhodla, že ocením každú jednu, pretože si to zaslúžite. Síce je to drobnosť, ale tak dúfam, že poteší. Každej z vás by som chcela poslať vlatnoručne vyrobenú záložku, podobnú tej na obrázku, len v iných variantoch. Zaslúžite si byť odmenené, aj keď takou drobnosťou :)
A kedže ste všetky víťazky, tak tu sú ďalšie krásne Piesne fantázie (jedna zo súťažiacich si nepriala zobrazenie príspevku, čo plne akceptujem :) )...
Frankkie:
Začal sa písať krásny letný deň a ja... kráčala som. Modrá obloha bez jediného mráčika bola bez výrazu a nudná. Rovnako ako cesta, na ktorú som sa vydala. Nieže by jej cieľom nebolo nič lákavé, to nie. Jednoducho bolo putovanie nezáživné. Pozdĺž rovnej ulice sa ťahali navlas rovnaké domy, ľudia okolo sa mi tiež pozdávali ako jeden... 
Mysľou mi prebehla myšlienka. 
Nudné horúce slnko zatieni obrovitánska postava. Drak. Jedna noha mu dopadne presne do stredu stereotypnej ulice a druhá zašliapne... Ach, nie! Knižnicu! Mohutné telo zaberie všetok priestor v mojich očiach a ja vidím len čierne matné šupiny, veľké ako autá. Drakov mohutný chvost sa prehnal uličkou a všetky tie nechutne rovnaké budovy sa zrúcali. 
Dym z ruín čerstvo spadnutej knižnice sa dramaticky rozprestrel po okolí. Nedovidela som si na špičku nosa, no zrazu som zbadala špičku nosa niekoho iného. Bol špicatý a celkom dlhý, jakživ som taký nos ešte nevidela. Majiteľ tejto neobyčajnej špičky nosu ma zovrel ľadovými rukami. Otravné teplo sa razom vytratilo a nahradil ho príjemný chlad. Ako keď skočíte do vody... 
Tá myšlienka sa vytratila. Hnusné teplo ma ovalilo ako skala. Bola som na konci svojej cesty. Okolo stáli neporušené nudné budovy. Namrzená som vkročila do knižnice. Tento svet je jeden suchý krajec chleba, namazaný nesladkým medom. 
Andy:
Fantáziu dokáže človek objaviť všade okolo seba. Stačí len na chvíľu zastaviť , poobzerať sa a dovoliť jej ,aby na nás dokázala uplatniť svoje čaro. Mojou piesňou fantázie sú ľudia. Asi je to trošku neobvyklé, ale práve tí správni ľudia vo mne vyvolávajú pocit, že všetko je možné. Jeden pozitívny rozhovor, jedno optimistické video, film, či kniha, napísaná dobrým spisovateľom, ma presvedčí o tom, že fantázií sa medze nekladú. Nemusíme byť princeznou z rozprávky, aby sme zažili pravú a jedinečnú lásku a takisto nemusíme byť milionárom , aby sme boli šťastní. Všetko toto sa dá pozorovať aj u "obyčajných ľudí", ktorí sú pre mňa neskutočnou inšpiráciou a motiváciou. 
Dieťa si vďaka svojej fantázií dokáže predstaviť naozaj všeličo. Ako rastie, zo všetkých strán počúva slová, ktoré jeho fantáziu pomaly ale isto potláčajú. Sú však veci, po ktorých sme ako malé deti túžili a oplatí sa za ne zabojovať aj teraz, keď sme už vyrástli z detského oblečenia. 
Verím, že každý z nás pozná ( či už osobne ale prostredníctvom masmédií) niekoho, o kom vie, že si žije svoj sen. Títo ľudia sú pre mňa ikony. Vďaka nim sa nevzdávam svojich snov a svojej fantázie , pretože práve fantázia má moc prekonávať hranice času i priestoru ;) 
Katka:
Z ťažkého repráku znie ľahučký jazz. Ja sedím na koženej pohovke pod obrovským krištáľovým lustrom a do ruky beriem ten akýsi súbor papierok pevne uchopený v bordovom zamatovom obale. Keď nakuknem na prvú stranu, zrazu už neexistuje nič. Stránky otáčam tak, že vytváram snáď aj prievan. No už nie som tam na tej pohovke. Fantázia ma prenáša celé tisícky kilometrov ďaleko. Zrazu sa ocitnem na celkom prázdnom mieste a knihu stále držím v rukách. Ponorím sa do nej a postavy, miesta a situácie sa pomaly vykresľujú. Sú celkom naozajstné, živé a reálne. Ja sa na nich pozerám z neveľkej vzdialenosti a oni ma vôbec nevidia. 
Celkom tomu nerozumiem. Všetko sa zomlelo tak rýchlo, ja zrazu vidím hádky, udobrenia, žiale i radosti, pokoj i hnev. Úprimné pohľady, detský smiech a nekonečnú lásku. Som tá, ktorá nič nedokáže zmeniť, som tá, ktorá je len akýmsi divákom, pozorovateľom. Napriek tom sa ma príbeh až príliš dotýka. Mám až pocit, že som jeho súčasťou, aj keď v ňom o mne nepadne jediná zmienka.
Napokon povie jedna z postáv dllllhočiznú vetu a pozrie sa na mňa - tú, nenápadnú v úzadí a jej tvár sa skriví do jemného, takmer prehliadnuteľného úsmevu. Jedným okom na mňa žmurkne a v tom momente cúvam. Teda priam letím. Ocitám sa v prázdnote, kde čas a priestor splývajú v jedno. Nestihnem si ani uvedomiť, čo sa deje. 
Nakoniec zistím, že nie som pri tých ľuďoch, už nepozorujem ich každodenný život. Som úplne sama. Moje oči sa vôbec nechcú otvoriť. Akoby sa nechceli prispôsobiť novému prostrediu. Chcem totiž ostať tam, kde som bola. No všetko sa rozplynulo. Ja cítim. že ležím na niečom veľmi pohodlnnom a jedným uchom počujem ľahký jazz...
Aly:
Sedím na pohovke v izbe na prízemí a počúvam. V mojom dome je úplné ticho, ale do tejto izby otvoreným oknom okrem čerstvého vzduchu, prúdia aj zvuky zvonka. V tento letný večer je miestnosť zaliata lúčmi zapadajúceho slnka, akoby sa celá ponorila do medu. Keď počúvam ako svet vonku prekypuje životom - dolieha ku mne psí štekot z diaľky, niekto kosí trávu, deti sa bicyklujú a smejú, ktosi prišiel na návštevu do susedov - ja pri tom cítim pokoj a radosť. V takýchto chvíľach si viac než inokedy uvedomujem život a jeho krásu.
Nakoniec odchádzam z izby a idem na prvé poschodie môjho domu.
Nachádza sa tu chodba s jednými dvermi, otvorím ich a vojdem do miestnosti, ktorá je celkom prázdna. Vlastne nie celkom - na všetkých štyroch stenách sú zavesené rôzne obrazy. Väčšie, menšie, steny hýria ich farbami. Prechádzam okolo a sledujem detaily tvárí, domčekov, krajiniek... Natiahnem ruku a prechádzam prstom po ťahoch štetcom. Predstavujem si príbehy obrazov, čo nimi chceli autori ukázať a všetko, čo cítili pri ich kreslení...
Zatvorím dvere a vyjdem na ďalšie poschodie môjho domčeka.
Opäť chodba a jediné, nové dvere. Keď ich otvorím, zacítim sladkú vôňu papiera. Táto izba je naopak plná - knihy sú naukladané úplne všade. Kráčam pomedzi otvorené knihy, takisto aj steny sú obložené komínmi kníh až po strop. Vezmem jednu knihu do rúk, papier zašuští a moje predstavy spustí už len prvé slovo, ktoré si prečítam. Do duše sa mi prihovára sám spisovateľ, ktorý mi chce svojimi myšlienkami niečo pomôcť pochopiť, objaviť, spoznať... Vďaka knihám získavam aj predstavu o sebe samej.
Opúšťam poslednú miestnosť a stúpam po schodoch ešte vyššie.
Schodisko sa končí rebríkom a vrátkami na strope. Nadvihnem ich, vystrčím hlavu hore a tvár mi ovanie jemný vánok. Ocitnem sa na rovnej streche môjho domu. Nachádza sa tu niekoľko kvetináčov s rastllinami a v strede je dvojsedačka. Ľahnem si na ňu, založím ruky pod hlavu a nerobím už nič iné, len pozerám na nebo vysoko nado mnou. Je také nekonečné ako predstavy v mojej hlave a srdci. Vždy, keď sa naň dívam, si uvedomujem veľkoleposť stvoreného sveta a ďakujem, že môžem byť jeho súčasťou. Nechávam sa unášať myšlienkami, až kým sa obloha nezmení na čiernu s pehami v podobe hviezd.
Evalien:
Keď som bola malá moja fantázia nepoznala hraníc, pieseň fantázie som počula na každom rohu. Verila som, že keď človek chce, môže lietať, môže sa dotknúť hviezd, môže byť kýmkoľvek chce... Všetko bolo pre mňa možné a nič nemalo hranice. 
Sny a fantázia sú totiž to, čo mi i tie najťažšie chvíle dokáže aspoň trochu odľahčiť a na malý okamih sa dokážem odpútať od problémov a prekážok, ktoré mi osud postavil do cesty. 
Pre mňa je jediným spôsobom ako to i v dnešnej uponáhľanej dobe dosiahnuť, je vziať si do rúk dobrú knihu a potom jej už len dovoliť, aby ma vtiahla do svojho sveta. Kniha ma dokáže odpútať od reality a to občas potrebujem. Otvára mi bránu do nepoznaného sveta a dáva krídla mojim snom a fantázii. Som realista, ale stále snívam a mám svoje sny, preto si občas ukradnem chvíľku pre seba a moju fantáziu, len chvíľu chcem fantazírovať a veriť že svet bude lepší a moje sny sa stanú skutočnosťou. 
Moja fantázia je iba miesto v mojej duši kde zabúdam na okolitý svet. Ale... je to nepostrádateľná časť mňa ako osobnosti. Ako celku. Bez nej by som nebola sebou. 
Prajem vám pekný zvyšok dňa a ja idem vyrábať záložky (e-maily som už rozoslala), dúfam teda, že ich súťažiace budú chcieť :) 

5 komentárov:

  1. Gratulujem výherkyni! :))
    Určite si to mala ťažké ale zvládla si to a ja ti opäť ďakujem za tvoju snahu :))
    Je to od teba naozaj milé, že sa snažíš obdarovať nás všetkých! :))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Wow, to je také nádherné. :) Jednak samotné diela, ale aj tvoja láskavosť a štedrosť Mony. :) Gratulujem všetkým. ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ďakujem ti ešte raz :) Ale myslím si, že som konkurenciu mala riadnu.. a naozaj krásne slová... Takže klobúk dole :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Gratulujem výhercom a tebe ďakujem za tvoju štedrosť. :) Je to od teba moc milé a veľmi sa teším na tvoju krásnu záložku. Veď vieš ako som si ju kedysi priala. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Gratulujem vám dievčatá a ďakujem za milé slová, ale verte, že ja tie záložky pre vás vyrobím veľmi rada, pretože by mi to nedalo, keby som vás za vašu snahu a krásne slová neodmenila :) Tak dúfam, že vás moje výtvory potešia...:D

    OdpovedaťOdstrániť