28. júna 2015

Potulky prírodou/05 (...tam, kde rosa padla...)

Tento príspevok tu mal byť už dávno. Presne 21.6., teda minulú nedeľu, pretože bol prvý letný deň a s ním mala priletieť aj letná víla na blog. Nuž, priznávam, zvíťazila lenivosť, potom prišli menšie zdravotné problémy a nakoniec u nás stále prší. A aj keď neprší, tak sa o letnom období nedá veľmi hovoriť. Viem, samé výhovorky, ale konečne som tú "zákernú príšeru" menom lenivosť premohla a dokonca vymyslela poviedku, ktorá súvisí s letom. A aj s fotkami, ktoré sú síce z minuloročného leta, pretože teraz sa veľmi fotiť nedalo, ale viem, že i tento rok bude také krásne leto ako aj minule...
Tam, kde rosa padla
     Lúka sa tiahla všade tam, kde oko dovidela. Bola plná farieb a vôní. Vysoké steblá trávy sa pri jemnom dotyku vetra vlnili, čím pripomínali vlny obrovského mora. Malú Zuzku fascinoval pohľad na túto krásu. Svojimi rúčkami prechádzala po krehkých steblách, zavrela oči a predstavovala si, že kráča po šírom zelenkastom mori v dlhých šatách aké majú princezné. Vtedy sa tak aj cítila. Ako princezná, ktorej šaty zdobia pestrofarebné lúčne kvety. Priam sa vznášala a vdychovala tú omamnú vôňu prírody, ktorá v jej mysli spustila hravú fantáziu.
     "Len sa mi nezatúlaj, Zuzi." Z diaľky doľahol mierne ustráchaný hlas patriaci starej žene.
     "Už idem starká," zakričala smerom k nej a s plnou náručou kvetov jej bežala v ústrety. "To je pre teba starká," celá zadychčaná podávala kyticu babičke.
     "Tie sú nádherné, Zuzka. Vieš čo, niečo ti z nich vyrobím."
     "A čo to bude?" Vyzvedala ešte stále naberajúc dych.
   "Niečo hodné samotnej kráľovnej," odvetila šibalsky babička a chytila vnučku za ruku. "Poď, na chvíľočku si posedíme na deke a necháme slniečko, aby nás šteklilo po tvári." Zuzka sa usmiala a ruka v ruke kráčali už k známemu miestu, kde na nich čakal odpočinok v podobe modrej deky.
     Stará mama začala zručne vyrábať darček pre Zuzku. Tá ju so záujmom pozorovala, najprv s úsmevom, ale po chvíli sa vytratil.
     "Čo sa deje srdiečko?" Utrápene sa jej prihovorila starká, ktorá si všimla zmenu nálady svojej vnučky.
     "Ale nič, starká. Len ma niečo napadlo."
     "A čo také?"
     "No, vieš, ja len, že..."
     "Čo moja? Len to povedz," nabádala ju starká. Zuzka si vzdychla a pozrela babičke do očí. "Starká, myslíš, že existujú víly?" 
     Otázka starej žene vyčarila úsmev. Prikývla. " Samozrejme, že existujú. Nebodaj si myslíš opak."
     Zuzka si opäť smutne vzdychla a sklopila zrak. "Ja tiež verím, že existujú, ale Simona mi povedala, že sú to výmysly a ak tomu verím, tak som malé, hlúpe decko!" 
     Starká pokrútila hlavou a nežne pohladila smutnú Zuzku po líci. "Tak to sa mýli, veľmi mýli. Víly tu sú a vždy aj boli. A myslím, že sa schovávajú niekde tu na blízku a pozorujú nás." 
     Zuzka pocítila nádej, ale aj zvedavosť a rozhliadla sa navôkol. "Ako to vieš?" Očká jej žiarili a smútok sa razom stratil. 
     "Hneď ti to prezradím, ty zvedavec, ale musíš robiť presne to, čo ti poviem. Dobre?" Zuzka vážne prikývla a bola odhodlaná vykonať hocičo, len aby zbadala víly. Stará žena sa pousmiala a pokračovala vo výrobe vzácneho daru.
     "Musíš si najprv zavrieť oči." Zuzka poslúchla a netrpezlivo čakala, čo bude nasledovať.
     "A teraz mi povedz, čo cítiš?" Chvíľu nastalo ticho, ale dievčatko predsa len našlo správnu odpoveď. "Cítim, cítim med a vôňu kvetov a jemný vetrík."
     "Správne," spokojne poznamenala starká. "A čo počuješ?"
     "Spev vtákov," rýchlo odpovedala nedočkavá malá Zuzka.
     "A?"
     "A, ešte, lúčne koníky a myslím, že aj šum vetra."
     "Výborne a teraz nakloň hlávku k nebu." Dievčatko poslúchlo. "Čo teraz cítiš?"
     "Ako ma slniečko šteklí po tvári." Rozosmiala sa a jej smiech prešiel aj na starkú. Chvíľu nevedeli prestať, ale nakoniec sa starká zhlboka nadýchla, aby smiech odohnala a mohla pokračovať v rozprávaní.
     "Tak, a teraz otvor oči a poriadne sa rozhliadni po lúke. Už ich vidíš?"
     "Koho?"
     "No predsa víly."
     Zuzka sa postavila a pomaly otáčala hlávku, aby nevynechala žiaden kúsok lúky. Hľadala, pozorovala, ale nikde nič.
     "Nevidím," so smútkom v hlase a s vlhkými očami povedala a sadla si opäť vedľa starkej.
      Babičke prišlo vnučky ľúto. Ako rýchlo stratila nádej a bolo vidieť, že i vieru. Tak ako aj mnoho detí, ktoré chcú byť čím skôr dospelé, ktorým vezmú všetku fantáziu, ktorým ukradnú sny. Stanú sa z nich utrápené duše, zabudnú na detstvo, radosť a slepo kráčajú v stopách dospelých. Fantázia je dôležitá, presne ako aj detské, hravé predstavy. Ale tento svet ich chce zničiť a tým pripraviť deti o to vzácne, čo majú...o detstvo a vzácny dar, vidieť to, čo dospelý nevidia, pretože tí už prestali veriť. A babička to dobre vedela. Nechcela, aby jej vnučka stratila tieto dary. Nechcela, aby jej niekto vzal fantáziu a sny. Je tu, aby tomu zabránila.
     "Si smutná, pretože ich nevidíš?" Milým hlasom, plným lásky sa jej spýtala.
     "Áno," šepla a slzy mala na krajíčku.
     "Ale neplač, srdiečko. Keď niečo nevidíš, to neznamená, že to nejestvuje. Aby si vedela, ani ja ich teraz nevidím. Práve sa schovali, pretože jedno malé dievčatko v nich prestalo veriť."
     So zahmlenými očami pozrela Zuzka na babičku. Chrbtom ruky si utrela padajúcu slzu. "Ako to myslíš?" Skúmavo hľadela na babičkinu zvráskavenú tvár, na ktorej sa mihol úsmev.
     "Víly nemôžu vidieť tí," začala tajomne, "ktorí v nich prestanú veriť. Sú z toho veľmi smutné a často plačú. Ich slzy sa menia na malé kvapôčky rosy, ktoré sú jedinou viditeľnou spomienkou na ne, ale mnoho ľudí si ich ani nevšimne. Ale niekedy sa stane, že práve tieto slzy obnovia spomienky na ne niekomu, kto v nich predtým veril. Spomenú si, že sú stvorené z lúčov slnka a spevu vtákov. Spomenú si, že voňajú ako med. A spomenú si, že spoločne s vetrom tancujú v sukničkách ušitých z lúčnych kvetov po steblách tráv. Sú ako malé baletky s priesvitnými, krehkými krídelkami. Tancujú a spievajú tú čarovnú pieseň leta."
    Starká prestala rozprávať a pozrela na tváričku mokrú od sĺz, ktoré už prestali padať. Smutné očká opäť zaliala zvedavosť a radosť z toho, že ešte nič nie je stratené. Babička bola spokojná a pokračovala ďalej.
     "Víly si cítila a aj počula. Ich tichý spev vo vetre, ich sladkú vôňu. A možno si ich aj videla, len si sa pozorne nedívala. Možno sú ukryté na tých margarétkach tamto alebo na iných lúčnych kvetoch. Možno sa rozprávajú s pánom cvrčkom alebo krásavcom motýľom. A možno teraz tancujú s vetrom. A vieš o tom, že aj ty môžeš s nimi tancovať a spievať?" Zuzka pokrútila hlavou. "Ako?" spýtala sa zvedavo. "Takto." Stará mama vložila na hebké vlásky vzácny dar, čelenku z lúčnych kvetov, ktoré jej Zuzka natrhala. "A teraz si ako princezná víl. Ako princezná leta a víly to vedia." Šibalsky žmurkla a Zuzka ju v tom silno objala.
     "Ďakujem starká, ďakujem. Môžem ísť tancovať s vílami?"
     "A už ich vidíš?"
     Prikývla. "A aj počujem."
     Usmiala  sa a rozbehla naprieč pestrofarebnou lúkou. Starká plná radosti pozorovala ako jej vnučka tancuje s vílami a vetrom a sama pre seba, tíško si zaspievala:
Tam, kde rosa na zem padla
tam sa smútok usadil.
Nádej v zázrak sa stratila,
človek už viac neveril.

Ale stačí radosť detská
a všetko sa napraví.
Už z diaľky znie pieseň leta,
ktorú víly spievali.

2 komentáre:

  1. To je krásne... Aj som si (trošku) poplakala... :)

    (chcela by som vedieť viť venčeky z lúčnych kvetov. Možno kým budem starou mamou sa naučím? ;-) )

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jéj, ďakujem krásne :)) Veľmi si ma potešila, že sa páči...a viť venčeky by som chcela aj ja :D Ono je to také krásne a dúfam, že sa to raz aj ja naučím ;) Ale inak ty vieš viť venčeky...ten z pažítky alebo z levandule sú nádherné ;)

      Odstrániť