5. marca 2015

Rovnako iný ako ja/Ron Hall a Denver Moore

Originálny názov: Same kind of different As me
Počet strán: 244
Jazyk: slovenský
Väzba: tvrdá väzba s prebalom
Vydavateľstvo: Kumran (2011)

Anotácia

Novodobý otrok, medzinárodný obchodník s umením a neuveriteľná žena, ktorá ich spojila.

Nebezpečný tulák a bezdomovec, ktorý vyrastal prakticky v otroctve ako zberač bavlny. Špičkový obchodník s umením, zvyknutý na značky Armani a Chanel. Odvážna žena s obrovským snom. Neuveriteľný príbeh, ktorý by si netrúfol vymyslieť nijaký spisovateľ.

Začína sa pred horiacou plantážnou chatrčou v Louisiane, vo východotexaskej putike... a, bezpochyby, v Božom srdci. Rozvíja sa v hollywoodskej haciende, v špičkovej newyorskej galérii, pri kontajneri v meste, na ranči v Texase. Drsný príbeh plný bolesti, zrady a brutality napokon prežiari nečakaná láska, ktorá mení životy. (zdroj)
...veď všetci sme rovnako iný

     „Boh je láska a zákon lásky nám on dal, miluj blížneho tak ako seba, vraví Ježiš sám... Spieva sa v jednej náboženskej piesni. Sú to nádherné slová, ktoré by sme mali, hlavne veriaci, uplatňovať každý deň. Ale sama viem, aké je to ťažké.
     Milovať niekoho bez rozdielu, predsudkov, pretvárky,... Zložitá úloha, no nemusí byť, pokiaľ máme v srdci čistú lásku. A práve táto kniha je svedectvom o tomto vzácnom cite.
     Skutočné príbehy zväčša v sebe nesú posolstvo. Ukazujú nám pohľad na svet taký, aký naozaj je. Strhnú mu masku a mi zdesene hľadíme do očí skutočnej pravdy.
     Ľudia vedia ublížiť všetkými možnými spôsobmi. Dokonca aj tým, že ostatným nedoprajú prístup k informáciám a urobia ich tak nevedomými. A práve jeden z rozprávačov, Denver, sa nám to rozhodol priblížiť.
     Muž čiernej pleti bol otrokom na bavlníkovej plantáži v 20. storočí. V storočí, ktoré napredovalo vo vývoji, ale ľudská vypočítavosť spôsobila, že vlastnému druhu zatajili pokrok vo svete a práva, ktoré už dávno nadobudli platnosť. Pýtate sa prečo? Poviem to takto - pýcha, sebectvo, chamtivosť a zabezpečenie si vlastného pohodlia sú mocnými nástrojmi, ktoré nás nútia robiť bezcitné činy. Najhoršie však na tom je, že im to dovolíme.
     S Denverom kráčame po stopách jeho minulosti. V spomienkach mu utkveli chvíle strávené na plantáži, kde pracoval ako novodobý otrok. Na rasovú nenávisť spôsobujúcu bolesť nejednému človeku, len pre jeho odlišnú farbu pleti. Dni pretĺkania sa v mestskej džungli ako bezdomovec, kde človek musí zmeniť svoje srdce na kameň, len aby prežil. A spomína si aj na žiarivý plamienok  svetla. Rozháňalo tmu a ukázalo mu správny smer,  ktorým kráča dodnes.
     Toto bola púť múdreho muža, ktorého postihli dobré i zlé, radostné aj smutné chvíle na jeho ceste a o ktoré sa s nami chce podeliť.
     Prináša svedectvo života, ktoré je ako slnko vychádzajúce spoza vrcholkov hôr. Napĺňa kraj svetlom, aby sme už viac neblúdili v tmách.
     Druhým rozprávačom príbehu je Ron, biely obchodník s umením. Aký bol asi jeho život? Honosné vily, drahé autá, navonok ukážkové manželstvo, no napriek tomu ho spokojnosť obchádzala. Ale z akého dôvodu? Odpoveď musel dlho hľadať. A vďaka svojej manželke Debbie ju i napokon našiel.
     Možno si myslíte, že tento príbeh je o dvoch mužoch a ich životnej ceste. Áno, to je pravda, ale nie celkom. Hlavnou hrdinkou je práve Debbie, výnimočná žena, ktorá dokázala vďaka svojej čistej láske k blížnym roztápať ľady, ale aj rozbíjať tie najtvrdšie kamene ukryté hlboko v srdci.
     Človek ako ona dokáže milovať každého bez rozdielu a v každom nájsť skryté dobro. Miluje, pretože tak isto miluje aj Boh nás a jej najväčšou túžbou bolo nasledovať Ho. Myslím, že to dokázala a stala sa príkladom pre všetkých, čo hľadajú zmysel svojej púte. Stala sa príkladom i pre mňa, a preto som veľmi rada, že sa táto kniha dostala do mojich rúk. A vďaka tomu teraz viem, že každý je rovnako iný ako ja.
(Denver Moore a Ron Hall)

A čo mi táto výnimočná kniha ponúkla?

...pohľad na život z iného uhla...
     Takže na konci dňa nám zostalo takých dvadsať dolárov, čo nestačilo ani na prenajatie izby. Takže čo urobíte s dvadsiatimi dolármi okrem toho, že si kúpite niečo na jedenie a azda šesťplechové balenie, čo vám pomôže zabudnúť, že v nasledujúcu noc budete znova spať na kartóne?
    Niekedy človek skončí na ulici práve pre chľast a drogy, iní, ako ja, s tým začnú práve vtedy, keď sa tam dostanú. Nie pre zábavu. Len preto, aby sme sa necítili tak mizerne. A pokúsili sa zabudnúť, že bez ohľadu nato, s koľkými „týpkami“ vegetujeme na ulici, stále sme sami. (str.75, Denver)

 ...o démonoch, ktorý ničia ľudské duše...
     S alkoholom môže do vás vstúpiť duch, ktorý vám našepkáva, že nikomu na svete na vás nezáleží. Je im jedno, či žijete alebo ste mŕtvi. Ľudia s takýmto duchom sa stávajú zlými a nebezpečnými. Hrajú podľa pravidiel džungli. (str.79, Denver)

 ...o novodobom otroctve...
     Po tom, čo štátni zákonodarcovia sľúbili poslušnosť, plantážnici s ľuďmi, ktorých predtým  vlastnili, skúsili nové usporiadanie:poľnohospodárske nájomníctvo.
     A to sa stalo diabolským bremenom. Nielenže rozsievalo biedu a beznádej medzi čiernych i chudobných bielych, ale otvorilo aj škaredú a hnisajúcu prasklinu na plantážnickom Juhu, do ktorej spadli ľudia ako Denver Moore, niektorí naveky.
     Táto trhlina sa tiahla aj cez okres Red River, kde prefíkane manipuloval s kartami Denverov Muž. Nechcel stratiť svoje pracovné sily a ponechal si všetky esá. Dal ľudom kartu skromného živobytia, no zatajil kartu amerického pokroku. Dal im kartu úpornej driny, no zatajil kartu osvety- možnosť opustiť plantáž bez toho, aby človeka uväznili, čo by oslobodilo ľudí, ako bol Denver. V dvadsiatom storočí mohli niekdajší otroci odísť z plantáží, no v dôsledku dlhov a chýbajúceho vzdelania zostávali pripútaný k Mužovi. (str.112, Ron)

...o tom, že pomoc, ktorá nepramení z úprimnosti, ale len z pocitu viny, nikdy nebude skutočnou pomocou. Je to len slabá náplasť, ktorá sa po čase odlepí a svoj účel nesplní. Za to tá plná úprimnosti a z dobrej vôle vydrží naveky...
      Zatiaľ čo sa všetci ostatní do nich zaľúbili, ja som bol, ako vravievate, skeptický. Nemyslel som si nič zlé. Ibaže nevyzerali ako typy, čo prídu a pošpinia sa medzi bezdomovcami. Takíto ľudia možno vo svojom vnútri nepociťujú, že by boli lepší ako vy, no keď patríte medzi bezdomovcov, vy máte pocit, akoby oni mali pocit, že sú lepší ako vy.
     Ale títo ľudkovia boli iní. Napríklad neprišli len na sviatky. Väčšina ľudí nechce mať bezdomovcov vo svojej blízkosti - myslia si , že sú špinaví alebo majú nejakú nákazlivú chorobu, či že sa na nich podpísal ťažký život. Prídu na Vianoce alebo na Deň vďakyvzdania a dajú vám kúsok moriaka a vlažnú omáčku. potom idú domov, zhromaždia sa okolo vlastného stola a zabudnú na vás, až kým sa zas niekedy nezačnú cítiť trochu vinní, pretože majú veľa toho, za čo by mali byť vďační. (str.95, Denver)

      A ako som už povedal, sledoval som pána a pani Utorkových. Neboli ako sviatoční dobrovoľníci. Prichádzali každý týždeň, zhovárali sa s bezdomovcami a zdalo sa, že sa ich neboja. Prihovárali sa im, akoby ich považovali za inteligentných. Začal som si myslieť, že pán a pani Utorkoví sa azda usilujú urobiť niečo skutočne dobré a nejde im len o to, aby sa cítili lepšie a nemali výčitky, že sú bohatí. (str.102, Denver)

...sú maličkosti, nad ktorými sme sa nikdy nepozastavili. A pritom sú cennejšie ako všetky poklady zeme. Jednou z nich je aj  dar, ktorý sa volá Život...   
     Bol tu muž so žalostným kontajnerovým spôsobom života. No aj tak našiel dôvod usmiať sa. Debora k nemu pristúpila a ponúkla mu porciu doma pripraveného jedla a modlitbu. Potom sa ho, skutočne zmätená, spýtala: „Prečo ste taký šťastný? “
     „Zobudil som sa!“ odvetil a oči na strhanej tvári zažmurkali. „To je dosť na to, aby bol človek šťastný! “
     Debora sa náhlila domov, aby mi zopakovala jeho slová, akoby získala poklad, čo treba okamžite uložiť do pamäťovej banky. Od toho dňa boli tri slová -„ Zobudili sme sa! “- prvými, čo sme ráno vyslovili ako drobnú modlitbu vďaky za niečo, čo sme vždy považovali za zaručené, no ten spustnutý človek mal v sebe dostatok múdrosti, aby to vnímal ako požehnanie podstatné pre všetkých ostatných. (str.122, Ron)

...ľudia Boha často odsudzujú, a pritom za to nemôže, len hľadajú vinníka a On je pre nich skvelým terčom. Zabúdajú však na to, ako im pomáha a stará sa o nich. Zabúdajú ho vidieť vo svojich životoch a preto strácajú nádej. Je dôležité ho opäť nájsť...
     „Poďakujme Bohu. “
     Za čo? pomyslel som si bez toho, aby som to vyslovil.
     „Zabudnime na to, čo povedal o dožití sa jedného roku, a jednoducho dôverujme Bohu“, povedala mi. „Doktor Goldstein je len lekár. Svojím životom slúžime Bohu, ktorý pozná počet našich dní. Mám v úmysle naplniť každý z tých mojich“ (str.145, Ron)

     " Jedného dňa sa zastavil a pustil sa do toho ako zvyčajne. Pozel mi priamo do očí a položil mi otázku : „Pán Ron, čo povedal Boh, keď dokončil stvorenie sveta a všetkého v ňom? “
Vedel som, že Denver zvyčajne neprichádza s chytákmi, a tak som odpovedal priamo : „Povedal-Je to dobré. “
     Na Denverovej tvári zažiaril úsmev. „Presne. “
     A prešiel ku kázni, ubezpečil ma, že Boh nestvoril rakovinu, pretože rakovina nie je dobrá, a vystríhal ma, aby som neobviňoval Boha za niečo, čo nestvoril... (str.157, Ron)

...priateľstvo nie je len vzťah na pár rokov. Skutočné priateľstvo je niečo, čo trvá naveky...
     „Začul som dačo o tom, že keď idú bieli na rybačku, robia niečo, čo sa volá ,ulov a pusť´.“
     Ulov a pusť? Prikývol som vážne a bol som nervózny a zvedavý zároveň.
     „To ma ozaj trápi, “ pokračoval Denver. „Jednoducho to nechápem. Lebo keď farební idú chytať ryby, sme fakt pyšní na to, čo lapíme, a ukazujeme to všetkým, ktorí sa chcú pozrieť. A potom to, čo lapíme, zjeme... Inými slovami, je to naša obživa. Takže ma ozaj trápi, že sa biely pechoria, aby lapili rybu, a keď ju lapia, hodia ju spiatky do vody. “
     Znova sa odmlčal a na celú minútu zavládlo medzi nami ticho. Potom : „Počuli ste, čo som povedal? “

     Prikývol som, bál som sa prehovoriť, mal som strach, že ho urazím.
     Denver sa odvrátil, skúmal modré jesenné nebo, potom znova zavŕtal pohľad do mňa. „Takže, pán Ron, napadlo mi : ak lovíte priateľa a je to len ,ulov a pusť´, potom si neželám byť vaším priateľom.“
     Svet zastal uprostred pohybu a všetko okolo nás zmĺklo, ako keď v televízii zamrzne obraz. Počul som, ako mi bije srdce, a predstavoval som si, že Denver vidí, ako sa mi dvíha a klesá náprsné vrecko. Opätoval som Denverov pohľad, dúfal som, že sa mi v očiach zračí pochopenie, a uprene som sa naňho zahľadel.
     Odrazu jeho pohľad zjemnel a prehovoril tichšie ako predtým. „Ale ak hľadáte ozajstného priateľa, budem ním. Naveky. “ (str.109, Ron)

...svet je plný dobrých a obetavých ľudí, o ktorých nič nevieme a predsa tam niekde sú. Ich skutky majú väčšiu cenu ako šek so šiestimi nulami, ktorý zabezpečí slávu dotyčnému človeku. On dáva zo svojho prebytku, ale oni odovzdávajú všetko. Svoj súcit a nekonečnú lásku voči druhým...
      Denver si jediným vnímavým pohľadom premeral izbu, potom mňa. Tackal som sa a chcelo sa mi vracať. „Pán Ron vás prišiel len pozdraviť, “ povedal pánu Ballantinovi. „ Teraz už musí ísť. “
     Vytrielil som von a ponechal som na Denvera, aby poumýval pána Ballantina a dal do poriadku tú hnusnú miestnosť. Neponúkol som pomoc ani som nezostal, aby som sa aspoň pomodlil. S pocitom viny, no nie dostačnej na to, aby niečo zmenila, som naskočil do auta a cestou odtiaľ som plakal - nad pánom Ballatinom, bezvládnym a bez domova, ktorý by, nebyť Denvera, zhnil vo vlastných výlučkoch a zvratkoch, no aj nad sebou, pretože som nemal odvahu zostať. Pre niekoho ako ja bolo ľahké podať zopár jedál, napísať niekoľko šekov a mať v novinách fotku z veľkolepej benefičnej akcie. No Denver pomáhal nevidený, bez fanfár.Karta sa obrátila a bál som sa, že to budem ja, ktorého ulovil a pustí, pretože mi chýba ozajstný súcit a azda nie som dosť dobrým úlovkom na to, aby si ma ponechal.  (str.161, Ron)

...prestaňme súdiť druhých a namiesto toho v nich hľadajme to dobro, ktoré v sebe podaktorý hlboko skrývajú. Niektorý len jednoducho blúdia po cestách života a hľadajú ten správny smer. Ak o ňom vieme, je našou úlohou im ho ukázať...
     „Každý človek by mal mať odvahu vstať a pozrieť do tváre svojmu nepriateľovi, “ povedal som,  pretože nie každá osoba, ktorá vyzerá zvonka ako nepriateľ, je taká aj zvnútra. Všetci máme toho spoločného viac ako si myslíme. Odvážne ste mi pozreli do tváre, keď som bol nebezpečný, a to zmenilo môj život. Mali ste ma rada pre to, aký som bol vnútri, videli ste človeka, ktorým som mal byť podľa Božích zámerov, toho, ktorý sa len na dlhší čas stratil na škaredých cestách života.(str.195, Denver)

 ...o ľudských predsudkoch...

     „Nikdy ma neodohnal,“ povedal som pánu Ronovi. „Pod podmienkou, že si neľahnem pred polnocou a o šiestej ráno tam už nebudem, ma tam nechal. “

     „A nikdy ste nevošli do haly? Myslím, že všetky hotelové haly sú otvorené pre verejnosť. “
     Pozrel som pánu Ronovi do očí. „Bezdomovci nie sú verejnosť, “povedal som. (str.202, Denver)


 ...prostý pohľad na život, ktorý v sebe ukrýva múdru pravdu...
      ...no ešte  vždy tvrdil, že Muž v skutočnosti nebol zlý človek.
     „Len robil to, k čomu ho vychovali," povedal Denver. „Okrem toho, kto by pracoval, keby boli všetci bohatí?  (str.113, Ron)

      Postupne poukazoval na niektoré nezrovnalosti. Prečo, čudoval sa, niektorí ľudia nazývajú suši to, čo chudobní volajú návnada?  (str.115, Ron)


      Denver sa pousmial a zmohol sa na opatrnú otázku. „Viem, že ma do toho nič nie je, no vlastníte ku každému kľúču niečo, čo sa ním odomyká?“
     Pozrel som na kľúče. Bolo ich asi desať. „Myslím, že áno,“odvetil som, pretože som o tom nikdy ani neuvažoval.
     „Ste si istý, že tie veci vlastníte alebo ony vlastnia vás?“ (str.115, Ron)

...a mnoho iných krásnych myšlienok, ktoré však musíte objaviť samy :)...
     V anotácii sa píše, že tento príbeh " by si netrúfol vymyslieť žiaden spisovateľ ". Ale predsa jeden našiel guráž a napísal tento krásny príbeh o pravom priateľstve dvoch odlišných mužov, jednej výnimočnej žene a najmä láske k Bohu. Pýtate sa kto to bol? No predsa sám pán Život...

Zdroje obrázkov

http://www.gorila.sk/product/340909
http://nathansword.blogspot.sk/2010/07/same-kind-of-different-as-me-by-ron.html
https://storify.com/dklaplume/get-off-the-streets...bezdomovci
https://thegreenhorns.wordpress.com/2015/01/20/a-history-lesson-whos-behind-the-farm-bureau-1943/
http://www.fbcrosharon.org/2015/02/prayer-gathering-for-spiritual-awakening-thursday-feb-26-10-am-fbc-lake-jackson/
http://www.pastoralehulpverleningjongeren.nl/?page_id=4268
http://lds.net/blog/faith/mormon-life/7-ways-god-answered-my-prayers/
http://www.destinedroyals.com/donations/
http://docecomoachuva.blogspot.sk/2012_10_01_archive.html

6 komentárov:

  1. Skvelé citácie. Takéto príbehy zo života sú naozaj výborné, akurát ja nechápem, čo sa to dnes s ľudmi deje... na Slovensku máme 90% populácie veriacich, ale drvivá väčšina akoby chodila "bez ducha".. Ja verím len v silu pozitívneho myslenia a v to, že každý človek je strojcom vlastného šťastia. No a mám pocit, že som šťastnejšia, ako veriaci okolo mňa. ktorí by mali čerpať silu z viery v Boha. Je to zvláštny svet, v ktorom žijeme, ale aj tak je skvelý :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Máš pravdu - ľudia chodia ako ,bez ducha´ a v tvárach im badať častejšie smútok ako radosť. Niektorí veriaci majú svoju vieru len na papieri a tým to končí. Alebo je pre nich viera iba nedeľná omša, prosenie Boha, len v prípade, keď sme v núdzi. Väčšina mladých sa za svoju vieru hanbí, zapierajú ju a vysmievajú sa z Boha ako by to bolo ,in´, ale vlastne robia výsmech sami zo seba. Problém je v tom, že ľudia vierou nežijú a Boha nehľadajú. Chyba je v nás, ale myslím, že aj v niektorých častiach Cirkvi, ktorá by sa mala viac venovať svojim ovečkám a hlavne mladým.
      Ja som bola tiež taký ,vlažný´ kresťan, ale môj život sa začal meniť a svoju vieru začínam žiť. A som naozaj šťastná, pretože som Boha našla a už to nie je len na papieri :)
      A tie citáty, ak sa ti páčili, tak to ma teší, aj keď si myslím, že som to s nimi prehnala, ale jednoducho ich tam bolo tak veľa a niektoré som nedokázala vylúčiť :D Ja skutočné príbehy milujem a tento mi do života aj veľa dal. Hlavne Denverov pohľad-keby sme aspoň na chvíľu videli svet jeho očami, prišiel by nám krajší...
      A ďakujem za tvoj pekný komentár :)

      Odstrániť
    2. Jojo, viac takychto mladych ludi by malo po svete behat :)

      Odstrániť
  2. Krásne si vystihla tú knihu. Naozaj je plná silných myšlienok. A v tomto článku si ich pekne povyťahovala (aspoň niektoré).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mimochodom, tiež ma dostal Denverov pohľad. Keď som knihu začínala čítať, myslela som si, že mám ľudí ako Denver ľutovať... ale potom som zistila, že sa od nich môžem tak veľa naučiť!

      (viac na http://letitia-tiba.blogspot.com/2012/08/rovnako-iny-ako-ja.html)

      Odstrániť
    2. Ďakujem :) Musím súhlasiť s tvojou myšlienkou, že od ľudí ako Denver by sme sa mali učiť a ľutovať by mal vlastne on nás. Jeho viera bola veľmi silná, úprimná a povzbudzujúca pre každého...A určite si, veľmi rada, prečítam tvoju recenziu :)

      Odstrániť